Čo sa stane, keď sa vrátite bývať k rodičom? Tieto historky stoja za to!

Keď sa po rozchodoch vraciame opäť do rodného domu na dlhšie ako na víkend, lebo veď kam inam, znie to zúfalo. (Omyl. Ozaj zúfalé je nemať k dispozícii vôbec žiadne ruky, na ktorých sa smie plakať.) Ale aj tak. Či sa sťahujeme aj s „outěžkem“ čiže dieťaťom, alebo bez neho, treba si často opakovať, že toto riešenie je len dočasné, nehybernovať, driapať sa zase nahor.

Tak aspoň vravia naše skúsenejšie kamarátky. Ak sa teda dá, berme pobyt v detskej izbičke ako medzipristátie. Doplnenie pohonných látok (čo budeme chodiť okolo horúcej kaše, sú v tom aj peniaze). No aby nám to znovunájdené rodné hniezdo náhodou nespadlo na hlavu, pripravme sa vopred. Tak teda:

Naša kamarátka Andrea žije odjakživa u rodičov. Býva u nich vždy plno a dobre. Vždy sa nájde niekto, kto popoludní vezme deti na kúpalisko alebo hodí niečo do hrnca. Domáci sa oslovujú zdrobneninami ešte aj vtedy, keď si nadávajú. A štyria z nich spolupracujú v rodinnej firme. Isto čakáte zápletku.

Je jedenásť hodín večer, sedíme s Andy na našej terase a pijeme také dobré, ružové. Vtom jej zvoní telefón. „Nie, maminka, nie som unavená. Prosím? Nie, ani tu ešte nikto nechce ísť spať. Áno, som si istá, že ich neotravujem. Veď ja do hodinky prídem. Čo? No určite! Nečakaj ma, choď spať.“ Andrea má tridsaťdva a desaťročného syna. A mamku dobrú ako med. Neprešlo ani dvadsať minút a volala znova.

To, čo bolo vo vašom vzťahu s rodičmi nahnité už pred dvadsiatimi rokmi, má teraz tendenciu narásť do veľkosti slona. Inak to mali pre vás vysnívané, ej veru, inak. Zuzanu nechal manžel, keď jej chlapci mali dva a štyri roky. Byt sa predal, manžel odtiahol, kam ho srdce odtiahlo, a Zuza sa nasťahovala k rodičom.

„O tom, čo sa od tej chvíle odohrávalo za dverami ich bytu, sme veru nemuseli meditovať. Lebo to bolo dosť počuť,“ vraví Zuzkina susedka. „Tých malých som často strážievala, kým Zuzana lietala po byte a snažila sa dať všetko do poriadku, ešte kým príde jej otec. Inak by sa jej vraj pýtal, čo, preboha, celý deň robila, keď nestihla umyť ani riad z raňajok. A poviem ti, nervóznejšie a umrnčanejšie deti ako Zuzkine som ešte nevidela.“

Na margo materskej – vaši rodičia skutočne môžu mať pocit, že ste na dovolenke. Naše mamy sa v domácnosti namakali o čosi viac, o tom niet pochýb. Keď je vám teda na dobrej pomoci umývačka riadu, pampersky a číslo donáškovej služby máte vycapené na chladničke, nemáte asi nárok nariekať. Dobre teda. Vycítite to a makáte za všetkých. No my veľmi nerady a o to častejšie počúvame o babách, ktoré v rodnom hniezde pristanú na úlohu slúžky. Z vďačnosti.

Alebo o mamičkách, ktoré svoje dospelé dieťa vypravia na ďalšiu cestu s priam nechutným požehnaním: „Neviem, načo sa trepeš do podnájmu, aj tak nevieš narábať s peniazmi, malej ani čaj neuvaríš, a ešte naletíš ďalšiemu hovädu. Čo je ti tu zle? A vôbec, čo ja tu budem bez vás. Kde mám tie lieky na srdce?“ Vďačnosť je namieste (prichýlili vás), ale nie vtedy, keď ju z vás niekto páči, sotva ráno otvoríte oči. Čiže: Vitaj, no nedaj sa vydierať.

Videli sme film, kde sa životom preplieskaná, z práce prepustená a nehodného chlapa odvrhnuvšia hrdinka vracia so svojimi slivkami domov. Mama roztvára svoje náručie a veselo žmurkne na dcéru. „To je dobre, že si tu, o chvíľu dávajú To je vražda, napísala. Urobíme si puding a mrkneme sa na to spolu.“ Jasné, že sa pozerali na nejaký iný seriál, ale to je vcelku jedno. Strih.

Hrdinka sa váľa po gauči v pyžame, má mastné vlasy, reve o dušu spasenú a pozerá Stroskotanca s Tomom Hanksom, ktorý hľadá svoju loptičku: Wilson, Wilson, kam si mi zmizol? Je jasné, že dospelá baba asi nemôže tráviť všetky popoludnia sledovaním vedomostných súťaží, huncútstiev slečny Marplovej a zošívaním patchworkovej deky (občas to dobre padne, nie že nie).

No ani mamka nebude ticho, ak jej potomok spáva do jedenástej a živí sa záhadným ťukaním do počítača. „Peniaze sú peniaze. Mala by si ísť medzi ľudí a mať kolegov a chodiť s nimi na obed. To čo už je len za robota toto...“ Možno sa budete musieť zmieriť s tým, že aj vaši rodičia sú už v kategórii Chcem mať svoj pokoj. Zistíte to tak, že s vami chcú častejšie preberať výsledky svojich vyšetrení a zrazu majú nové rituály týkajúce sa vetrania, upratovania, odkladania plácačky na muchy a napchávania sa vitamínovými doplnkami.

Cez víkend tieto novinky ľahko prehliadnete, no ak začnete spolu žiť, budete ich musieť rešpektovať. Sorry, ale kto je tu na (veeeľkej) návšteve? Maťa: „Že nie som jediná, ktorej sa tu prevrátil život naruby, som začala chápať, keď mame volalo čoraz menej kamarátok. A keď som náhodou niektorej zdvihla ja a povedala, že mamka vonku uspáva moju dcéru, počula som väčšinou sklamané: Jáj, zabudla som, že teraz... Nič, nech mi Marika skúsi brnknúť večer, keď ich uspíte.“

K tomu, kto to tu má ťažké a kto menej, musíme povedať aj toto. Vy ste sa vrátili domov. No vaše dieťa o ten svoj prišlo. Silvia: „Ešte rok po rozchode som vládala veci ťahať sama. Mama často sadla do vlaku a cestovala dvesto kilometrov, aby mi pomohla s malým. A potom som sa rozhodla vrátiť. Zbalila som svojich štyridsať banánových škatúľ – polovicu z nich som už nikdy nevybalila a stále trčia u našich v pivnici – a nasťahovala sa aj s Martinkom. Do svojej starej detskej izby, z ktorej rodičia medzičasom odstránili našu poschodovú posteľ. Aspoň že to...

Po desiatich rokoch som sa ocitla v rodnom meste. Ja? Ja som bola viac-menej v pohode, veď som išla domov. Maťo to mal ťažšie. Chýbalo mu mesto, kamoši, škola a aj otec. Vidíš, a to aj napriek tomu, že ex sa v starostlivosti o neho nikdy nešiel pretrhnúť. Teraz je malý od svojho mizerného otca ešte ďalej. Hej, býva mu smutno. Martin má dvanásť, všetko chápe, o to je to ťažšie. Ale aj tak, dva roky po tom, čo sme odišli, začínam mať pocit, že je konečne v pohode.“

Akože on naozaj chce s vami byť, ale teraz to nejde a u vašich by nevydržal, uznajte predsa. Takýchto príbehov sme našli desiatky. Hej, zodpovední chlapi (a prezieravé baby), kamže ste sa skryli? „Tak to, miláčik, vydrž, ja to zariadim a budeme spolu,“ vraví. No a vy teda čakáte, dieťa sa zatiaľ narodí a ono je to aj celkom praktické, že vám mama zo začiatku pomôže, kým sa nedáte dokopy. Potom má dieťa dva mesiace, vy ste už dávno v kope, lenže medzitým vysvitlo, že jeho ocko dlhuje ešte aj Dopravnému podniku, tak hádam o dva-tri roky...

„Každý druhý deň nás navštevoval, vyhajaný, najedený, od mamičky opatrený, ponadrapoval chvíľku malého a fňukal, ako chce byť s nami. Potom mi raz ukázal papier, na ktorom prepočítal všetky financie a vyšlo mu, že musím byť trpezlivá. Mrkla som sa tam, a keď som videla položky ako Cigarety a Nájomné mama, svitlo mi, aká som bola sprostá,“ vraví Táňa. Slivkový pobyt u rodičov sa jej naťahuje do neurčita.

Lenku poznáme osem rokov a rovnako dlho počúvame aj jej historky z podsvetia. Hlavnými hrdinkami sú Lenka a Stará, to je kód pre jej svokru. Nejde tu o vek tej dámy, skôr o to, že sa odjakživa starala do Lenkých vecí, jej výchovy, usporiadania záhradky, množstva vína v pohári a vôbec do všetkého. Lenka sa smeje a hovorí o sebe, že je unikát a jedna z tisíca. Veď ktorá by sa po škaredej hádke, pri ktorej lietali mobily a, žiaľ, aj facky, sťahovala k JEHO rodičom? „A vydržala som tam presne rok, tri mesiace a tri týždne. To bolo tak. Po tom, čo ma zbil a rozbil mi telefón, moja mama zavolala tej jeho (mame, nie frajerke). Keďže som sa potrebovala urýchlene niekam odpratať, dopadlo to tak, že som sa zložila u svokrovcov.

Chvíľu sa každý čudoval, že je Stará na mojej strane, ale ono sa to rýchlo zvrtlo. Veď krv nie je voda a to, že ju synáčik skoro priviedol do hrobu, už tiež neprekáža. Navyše, nedávno sa narodila vnučinečka, tak kto by sa hneval, že? Ale späť. Zo začiatku bolo aj fajn, niekedy sme si večer otvorili vínko a pozerali spolu telku, nevravím. Núkala som im peniaze za nájom, niekoľkokrát, no nechceli,“ vraví Lenka.

Tak sa aspoň ujala domácnosti. Bola totiž vďačná, dobre vychovaná a má rada poriadok. „Upratovala som, varila, vláčila domov nákupy, platila svokre kaderníčku a kozmetičku, keď náhodou nemala peniaze, žehlila svokrove slipy, domácnosť mali za mojej éry ako zo škatuľky, veď ma poznáš. Aby som sa neskôr dozvedela, že som obyčajná lemra. Od nej, ktorá pol roka nedržala vysávač v ruke. Ono ju totiž pred sviatkami Starý načapal, ako sa s niekým muchluje, potrebovala sa vyventilovať a začala rýpať do mňa.

Došlo aj na rady do života: Vraj, pozri sa, aj mňa môj chlap podviedol, a nie raz, ale vždy sa ku mne vrátil. Aj na žiarlivé výstupy, keď mi vyčítala, že čo toľko telefonujem a vypisujem mame a sestre: So mnou si sa nikdy nevykecávala, fňukala. Na zaujímavé otázky. Že načo si umývam vlasy každé dva dni. Dokonca som bola obdarovaná suchým šampónom, nech nemíňam toľko vody. A prečo dovolím jesť malej v obývačke. A prečo je to dieťa hladné, určite som jej nedala jesť včas. Na dvojaké vychovávanie.

Keď Veronike nechutilo to, čo bolo navarené, poslala ma do obchodu po mäso, nech jej môže vypražiť rezníky. Vraj sa o ňu dobre nestarám. Toto už bolelo, pretože vieš, že malá je moje všetko. Nikam večer nechodím, malá je naučená, oblečená ako cukríček, čiže čistá nespravodlivosť. Nuž a potom, hoci jej syn tam fyzicky nebol, smrdel tam stále. Keďže mi na výživnom pre Veroniku dlhuje neskutočné prachy, dovolila som si podať trestné oznámenie. Odvtedy bolo u svokrovcov už len hustejšie a hustejšie.“

Zjednodušme to: Keď náhle žijeme trojgeneračne, musia platiť všeobecné pravidlá slušného správania, PLUS tieto dve: Ak sú tu deti, nech vedia, kto je ich mama a kto babička. Nikto nebude deti očkovať proti neprítomnému ex (ani sa s ním potajomky spolčovať).

Sú všetky zúčastnené strany pri zmysloch, majú zmysel pre humor a tolerantnú povahu? Fajn, takto sa dá prežiť všetko. Aj dospelá dcéra, ktorá prišla na dlhšie, aby sa po rozchode s priateľom spamätala a premyslela si ďalší ťah. Zo skúseností tých, ktoré liečebný pobyt v hniezde absolvovali a odleteli bez ujmy, vyberáme to najužitočnejšie:

• Skutočne ušetríte. Všetko sa robí akosi samo, spoločne, rýchlejšie. Prihodíte svoje tričká do spoločného koša na bielizeň a niekto ich už len hodí do práčky... Najhoršia vec na bývaní s rodičmi je to, že to občas musíte priznať verejne. Keď vás niekto vymákne na facebooku a spýta sa, čo máte nové. Zmeniť tému a rýchlo.

• Nikto dospelý nestojí o to, aby sa ho niekto pýtal, kedy sa vráti, poprípade ho v noci čakal. Naučte sa reagovať. Ale inak než v puberte!

• Pripravte sa na otázky, básnické otázky, výrečné ticho. Kto žije pod jednou strechou s niekým ďalším, máva zvyčajne dosť dobrý prehľad o jeho financiách. Keď je vaším cieľom čo najskôr sa postaviť na nohy, dva nové zimné kabáty mama nepochopí. Ani keby boli z výpredaja.

• Občas budete škrípať zubami a šepkať si cvokhaus, čistý cvokhaus. Veď už v takej dvadsiatke to bývalo náročné. Napríklad, keď váš ocko o desiatej zaštrkotal kľúčmi, pretože chcel zamknúť akože na noc, a váš frajer musel zvesiť svoju vetrovku z vešiaka a dovidenia, ujo. Nuž čo, ich dom, ich pravidlá. Tak by sme len rady zdôraznili, že hoci máte všetci o hocikoľko rokov viac, ešte vždy je to ICH dom. Zuzka: „Naši nevedia spať za zatvorenými dverami. Takže keď sa o polnoci vyberiem do kuchyne po vodu, lebo vtedy ešte veselo pracujem, otec sa s hlasným vzdychnutím prevalí na posteli a ja presne viem, na čo myslí. Snažím sa príliš si to nebrať.“

• Zapojte senzory, aby ste včas vycítili, že treba voľačo urobiť. Upratať chladničku sama od seba alebo až potom, ako vás o to mama požiada, je mega pocitový rozdiel.

• Trávte čo najviac času mimo domu. Naša kamoška Lenka chodila ku koncu do svokrinho hniezda len prespávať, jej Veronika bola so svojím ockom a Lena často víkendovala v práci.

• Ak ste to už neurobili, zveste zo steny vyblednutý plagát Leonarda diCapria a Titaniku, nainštalujte terč, kúpte šípky a trénujte. Boxovacie vrece je tiež fajn. Len ten hluk, ten hluk.