Čo vtedy, keď trpím depresiami a už viac nechcem žiť?

Samovraždy nie sú len rodinnými tajomstvami, ale aj celej spoločnosti. Ak samovrážd pribúda, je to akýsi varovný signál. Ako všetky živočíchy aj my máme silný pud sebazáchovy. Ak si ľudia sami siahajú na život, ide o skratové konanie.

Prevencia samovrážd?

Vonkajšie udalosti sa totiž lámu cez vnútorné, duševné prostredie človeka. A to musí byť ošetrené dobrými vzťahmi a pevnými sociálnymi väzbami. Samovraždám sa dá predchádzať, tvrdí Medzinárodná asociácia na prevenciu samovrážd (IASP). Najlepšie je začať už pri výchove dieťaťa. Čím viac lásky dieťa dostane, tým má zdravšie sebavedomie. Je nutné, aby sa naučilo vážiť si seba samého, aby iný človek nemal naň neskôr taký vplyv, že ho vženie do zúfalstva, až by si siahlo na život.

Oddelené hroby

Cirkev len podporila mlčanie okolo samovraždy. Umocnila v pozostalých pocit hanby a hriechu. Samovrahovia neboli cirkevne pochovávaní a na cintorínoch mali oddelené miesto, zvyčajne bez kríža. Podľa kresťanov náš život nepatrí nám, ale Bohu, preto si ho nemôžeme vziať. Napriek tomu dnes cirkev „priviera“ oči, hlavne pri mladých ľuďoch, a súd necháva na Bohu.

Riešenie problémov?

Možno aj vy poznáte vo svojom okolí deti, ktoré sa zabili pre nešťastnú lásku, nezhody s rodičmi alebo šikanovanie v škole. Je to zlyhanie rodičov? Učiteľov? Systému? Sociológovia, lekári sa snažia odhaliť podstatu samovrážd. Ťažkosti v živote vedia človeka zasiahnuť natoľko, že to rieši „dobrovoľným odchodom“. Najčastejšie naozaj ide o citové, partnerské, finančné, školské a iné osobné problémy. Niekedy sú príčinou aj chorobné depresie, pre ktoré sa človeku doslova nechce žiť. Ako v našom príbehu.

Môj otec si vzal život

34-ročná Gabriela jedného dňa našla svojho otca mŕtveho a doteraz sa z toho úplne nedostala. Otec trpel depresiami. „Stále mal pocit, že umiera. Pozoroval sa, kontroloval si telo, všetko ho bolelo, sťažoval sa, že to neberieme vážne.“ Na naliehanie celej rodiny navštívil aj psychiatriu. Psychiatrička sa mu veľmi nevenovala, iba mu dala nejaké lieky. „Keď ich doužíval, ďalšie už nechcel, a tak sa stav zhoršoval. Schudol, nejedol...“ opisuje otcov zlý stav Gabriela. „Mama to už nevládala a odišla sa poradiť s iným lekárom. A to bol ten deň! Odišla za psychiatrom, a ak bude potrebné, tak ho dá hospitalizovať. Ja som bola na materskej dovolenke. Syn sa hral vonku a ja som varila. Otec vstal, obliekol sa a bol tichý. Pofajčieval na chodbe. Otec prišiel do kuchyne a začal si variť kávu so slovami: No, ešte si dám kávu... V duchu som si povedala – a potom čo? Vypil kávu a povedal, že ide von. Ja som dovarila. Šla som do pivnice a okno na zadný dvor bolo otvorené.

Čo keď váš blízky už nechce viac žiť?

Zrazu som mala taký divný pocit, keď som sa cezeň pozrela na šopu. Keď som vyšla von, syn mi hovorí: Mami, vzadu je strýko. (Otcov brat vyzeral úplne ako otec.) V tej chvíli som vedela, že sa niečo stalo. Syna som poslala dnu a bežala k šope. Zastala som pri otvorených dverách a uvidela otca visieť. Neviem, ako dlho tam už bol. Hodinu, dve? Volala som naň. Potom som sa rozbehla k jeho rodičom, mojim starkým a strýkovi. Ten tam prišiel a povedal, že už je mŕtvy. Potom bol pohreb, plač, hrozný pocit prázdnoty... a veľké otázniky. Je to už osem rokov. Ale pre mňa je to stále bolestivé. A nakoniec som aj ja začala chodiť k psychiatrovi a odvtedy sa liečim. Sú dni, keď si to vyčítam a obviňujem sa, že som bola doma a nezabránila som tomu. Teraz žijem s mojou rodinkou v inom dome a sme zatiaľ šťastní. Ale je to vo mne."

Čo na to psychologička Petra Zemanová?

Pocit viny neznamená vinu

Samovraždy sú tak trochu tabuizovanou témou, nerozpitváva sa to ako choroby a nehody, väčšinou sa zmôžeme na prekvapené a sústrastné „óóó...“ a ďalej mlčíme. V prevažne kresťanskej spoločnosti sú samovraždy niečím, čo by sa robiť nemalo.

Ventilujte pocity

Gabriela prežíva to, čo poznajú mnohí v podobnej situácii. Pocity viny, hnev a hanba sú častými emóciami príbuzných po tom, čo ich blízky spáchal samovraždu. Je dobré o nich hovoriť, môcť ich vyjadriť, sú prirodzené. Pocity viny sa nerovnajú vine! Vina je úmyselné alebo nedbanlivé konanie, ktoré vedie ku škode. Príbuzní často cítia vinu bez toho, aby čokoľvek svojím konaním alebo nedbanlivosťou zavinili. Ani školený personál psychiatrických kliník niekedy nezabráni samovražednému pokusu.

Prečo?

Pozostalí sa často pýtajú, prečo to dotyčný urobil. Nikto na to nedá odpoveď, ani žiadny odborník na dušu. Už je dokonané, ten, čo tak konal, nám nič viac nevysvetlí. Pozostalý si musí sám nájsť svoju odpoveď a posunúť sa tak v procese smútenia či spracovania pocitov viny.

Rizikové skupiny

Väčšie riziko spáchania samovraždy je u človeka závislého od alkoholu, liekov, drog a iných látok, u ľudí trpiacich duševným ochorením, hlavne depresívneho charakteru, u človeka, ktorý ohlasuje samovraždu, prípadne má za sebou predchádzajúce pokusy o samovraždu.

Rozhodovanie

Ľudia, ktorí spáchajú samovraždu, často nechcú byť mŕtvi, ale nechcú žiť, a to je rozdiel. Lebo vieme, aké ťažké je žiť, ale nevieme, aké je to byť mŕtvy. Rozhodnutiu zvyčajne predchádza obdobie, keď človek rozvažuje, bojuje medzi sebazáchovou a sebazničením. Po rozhodnutí môže prísť nebezpečné upokojenie situácie – ticho pred búrkou, človek sa pripravuje na samotný akt. V čase rozhodovania môžeme zachytiť najviac signálov, že dotyčný potrebuje pomoc.

Každú minútu dvaja ľudia!

Svetová zdravotnícka organizácia WHO predpokladá, že ročne na dokonanú samovraždu zomrie milión osôb. Realita je taká, že každú minútu si niekde vo svete vezmú život dvaja ľudia. V priemyselne vyspelých spoločnostiach predstavuje dobrovoľný odchod zo života neraz druhú alebo tretiu príčinu úmrtnosti dospievajúcich a mladých ľudí. Na celom svete v rámci populácie bez ohľadu na vek je samovražda treťou príčinou úmrtnosti.

Aj hviezdy majú temné tabu

Michael Douglas (64): Mladší brat Michaela Douglasa Eric sa musel vyrovnať s tým, že ako jediný z rodiny nemal úspech v herectve. Stal sa tak čiernou ovcou rodiny, bral drogy, mal problémy so zákonom. V roku 2004 zomrel na predávkovanie heroínom.