Démon z púšte Waris: Z pastierky tiav topmodelka

Počas svojej novinárskej praxe som nezažila nič podobné. Waris Dirie nenechala kameň na kameni a prvýkrát v živote som riešila dilemu, či napíšem pravdu. Meno, ktoré jej mama vybrala, znamená v Somálčine Púštny kvet. Je to čudo prírody, lebo púštne kvety kvitnú na neúrodnej pôde, tam, kde neprežije skoro nič. A veru v Somálsku nezaprší niekedy aj dlhšie než rok.

Neviem si predstaviť priliehavejšie meno. Waris Dirie prežila ako 5-ročná obriezku, bežnú pre milióny afrických žien, ako 13-ročná utiekla od rodiny, lebo ju nútili sa vydať, bosá prešla cez púšť, unikla pred levom a dostala sa do Londýna, kde úplnou náhodou začala závratnú modelingovú kariéru. V roku 1997 poskytla ako jedna z prvých slávnych černošiek vôbec rozhovor pre Marie Claire, v ktorom prezradila detaily o ženskej obriezke.

Príbeh zanechal svet v totálnom šoku. Najmä na Západe ľudia netušili, že sa niečo také brutálne deje v takom obrovskom rozsahu aj v tomto storočí. O rok neskôr nasledovala kniha Desert Flower (bestseller Púštny kvet, prvé vydanie v slovenčine vyšlo r. 2001, druhé pri príležitosti uvedenia filmu do našich kín roku 2010, obe vo vydavateľstve IKAR) a rovnomenný úspešný film.

Čakala som, aká bude žena, ktorá toto všetko prežila. Aj som sa dočkala. Vystúpila z výťahu, malá, krehká, tenučká, šľachovitá a fascinujúca. Prešla okolo mňa energickým krokom, minula ma, potom sa vrátila a vybafla: „Ty si kto?“
Prehltla som knedľu v krku a povedala, že som tá novinárka z časopisu EVA.
„A kde budeš robiť so mnou rozhovor?“
„Tu sú pripravené dve miestnosti, tak v ktorejkoľvek, ktorá sa vám páči, alebo ho môžeme urobiť v maskérni a dievčatá vás medzitým nalíčia.“
„Načo ma majú líčiť?“
„Na fotenie predsa.“
„Nebudem robiť žiadne zasraté fotenie.“
Nadávky, nadávky. Nadávky.
Stojíme zamrznutí, celý tím aj s fotografom. Ja mám zrejme otvorené ústa a nijako to nekoordinujem.
„Ak chceš rozhovor, poď so mnou na izbu.“

Vydala povel a už mašírovala do svojho apartmánu. Drobčím za ňou a míňam jej strapatého agenta a poblednutú asistentku, ktorých prepustila niekde medzi piatym a šiestym poschodím. A keď sa za nami zatvoria dvere na izbe, chcem tým praštiť. Poďakovať sa za príležitosť a povedať jej, že za takýchto okolností rozhovor robiť neviem. Nebudem. Nikto nemá právo sa takto správať. Miesim ďalšiu knedľu v krku a nehovorím nič, lebo ma gniavi zodpovednosť. Som tu a som si vedomá, že všetky budete čakať na rozhovor s Waris. Iný ako vo všetkých ostatných časopisoch. S krásnymi fotkami. Bože. Prisahám, že pôjdem radšej na Aljašku porciovať lososy. Bože.
„Idem čúrať,“ povie zrazu.
Paráda. Horúčkovito premýšľam. Mám sa elegantne vytratiť? Aj tak mi nič nepovie. Alebo ma uriekne. Objaví sa vo dverách kúpeľne, dych vyážajúca žena z iného sveta. Vyzerá ako ebenová soška.

Waris má obrovskú charizmu a temperament.

„Je mi zima. Dala by som si čaj.“ Vyzliekam si sveter, prehadzujem jej ho na holé ramená a objednávam čaj. Potrebujem rozhovor a potrebujem zistiť, kto táto žena je. Zhlboka sa nadýchnem a vyťahujem africkú kartu, môj plán B.
„Veľmi mi pripomínate kamarátku, čo som mala v Keni, keď som tam žila.“
Strih.
Waris zmäkne celá tvár, zjemnejú tie démonické oči, rozžiari sa a chytí ma za obe ruky.
„Ty si žila v Afrike, anjelik?“
„Hej. Ten váš temperament...“
“Tykajme si!“
„Ten tvoj temperament, akoby som sa vrátila v čase...“
„Ja nie som zlý človek, sestra. Len sa naštvem, keď moji ľudia nepracujú tak, ako majú. Nepovedali mi o fotení.“
„Mrzí ma to.“
„Nevadí, pýtaj sa.“

Tak som sa z pozície anjela a sestry pýtala. A aj keď uznávam okrídlenú vetu, že niekedy je lepšie svoje idoly nepoznať, pri spoznávaní Waris musíte pochodiť kľukaté cesty a jedna z tých, ktoré vás k nej spoľahlivo dovedú, je jej kniha.

„Bosá, zahalená len do šálu, vybehla som do tmavej púštnej noci. Nevedela som, ktorým smerom ísť do Mogadiša, a tak som len bežala. Najprv pomaly, pretože som nevidela, potkýnala som sa o korene stromov. Bežala som a bežala a bežala celé hodiny. Bola som hladná a o jedle som mohla iba snívať. Nohy mi krvácali. Väčšmi ako jedlo či vodu som však chcela svoju mamu.“

Odkedy si prešla púšťou a bola malým vystrašeným nomádskych dievčatkom uplynulo 32 rokov. Aká je Waris dnes?

Somálsko zo mňa spravilo to, čo dnes som, v dobrom i zlom. Predovšetkým som zažila detstvo v nádhernej divokej púšti. Všetko utrpenie sa zúročilo a dnes mi dáva zmysel. Presne rozoznávam, čo je dôležité, žijem život, ktorý som si vybrala, a robím v ňom správnu vec. Viem to.

Ten údaj, že máš 45, je z Wikipédie. Je pravda, že je len približný?

Fakt netuším, koľko mám rokov, veď to nevie ani moja mama... (smiech) V Afrike plynie čas úplne inak než inde a v púšti sme nemali kalendáre, diáre ani hodinky.

Vyzeráš taká silná. Si niekedy aj slabá?

Isteže.

Kde sa najlepšie vyventiluješ?

V prírode. Milujem ju. Keď som vystresovaná, ako si ma videla dnes, stačí mi zájsť do lesa alebo k Dunaju, prejsť sa a som o. k. Nič iné ma tak nenapĺňa, ako byť s prírodou. Je to jediné, v čo verím, zákony a kolobeh prírody.

Waris Dirie trvalo dosť dlho, kým sa nechala nafotografovať londýnskym fotografom.

„Osud mojej rodiny bol spätý so stádami, o ktoré sme sa denne starali. Závislosť od zvierat vytvorila náš veľký rešpekt k nim a tento pocit bol prítomný vo všetkom, čo sme robili. Všetky deti v mojej rodine sa starali o zvieratá, to bola úloha, ktorú sme dostali, len čo sme sa naučili chodiť. Vyrastali sme s nimi, darilo sa nám, keď sa im darilo, trpeli sme, keď ony trpeli, mreli sme, keď ony mreli. V Somálsku je viac tiav než ľudí, dokonca aj ľudský život sa meria na ťavy, sto tiav je cena za človeka, ktorého zabili. Tradičná cena za nevestu sa tiež vypláca ťavami.“

Vraj dokážeš fantasticky jazdiť na ťavách!

Nie jazdiť, ale pretekať. A som strašne dobrá, tromfnem aj mužov! Raz som spadla z ťavy a otec ma zdvihol zo zeme za plece tak, že mi ho zlomil. Dodnes ma pobolieva. Ale ťavy milujem najviac zo všetkých zvierat na svete.

Na pastierku tiav si to dotiahla poriadne ďaleko.

To si píš. Verím, že so životom môžeme naložiť akokoľvek. Vydať sa ľubovoľným smerom. Len treba vykročiť a robiť niečo! Lebo keď som to dokázala ja, dokázal by to ktokoľvek. Akurát ja som nesedela a nečakala som, že sa stane niečo zázračné.

„Zabíjanie zvierat pre mäso sme považovali za zbytočné a uchyľovali sme sa k tomu len v naliehavých prípadoch. Naše zvieratá boli pre nás príliš cenné, keďže sme ich chovali na mlieko a aby sme ich vymieňali za iný potrebný tovar. Ako každodenné jedlo sme mali iba ťavie mlieko, na raňajky a opäť na večeru. Ale ak sme večer nemali žiadne jedlo, nebolo to nič hrozné, nič, prečo by sme robili paniku.“

Nie je Afrika priveľká a nemá podľa teba priveľa iných závažných problémov s hladom či chorobami, aby sa sústredila aj na problematiku obriezky?

Myslím si, že je to o tom, ako sa staráme o okolitý svet a dianie okolo seba. To znamená, o problémy planéty. V hĺbke duše som presvedčená, že ľudia sú zahľadení do seba, do svojich problémov a hovoria si, nuž čo, veci sa dejú, ale je to ďaleko. Netýka sa ma to. Nech si to robia a nech si to vyriešia sami... Neviem, prečo sme takí. Áno, áno, áno, pani Dirie, veľa rečí, sľubov, a nič sa nedeje. Politici?! Nie je ich veľa, ktorí by seriózne bojovali za túto vec, ktorí by sa tvrdo postavili a povedali: Toto je zločin. Čo sa týka afrických politikov a vlád, sú horší než kdekoľvek inde. Možno je tam za hrsť dobrých ľudí, ale zvyšok nebráni žiadne záujmy národov, ktoré ich postavili do čela, a už vôbec nerieši „závažné problémy“, len svoj biznis.

Oficiálna štatistika hovorí o 90 percentách obrezaných somálskych žien. To je strašné číslo!

Je, ale už išlo dole.

V Európe začala nový život a ten si musela tvrdo vybojovať.

Necítiš sa niekedy vo svojom úsilí bezmocná?

Pätnásť krajín Afriky, kde praktizujú ženskú obriezku, jej dalo zákonné stop. Pätnásť nie je zlý začiatok. To je začiatok niečoho veľkého. Na druhej strane dnes už vie o ženskej obriezke naozaj takmer celý svet. Ľudia nemôžu hovoriť, tak to som ešte nepočul. Pred pätnástimi rokmi, keď som o tom prvýkrát vypovedala, svet bol šokovaný. No urobila som to kvôli tomu, lebo som od sveta očakávala, že vyskočí na rovné nohy a okamžite začne robiť niečo proti tomu. Nestalo sa to však a z toho som veľmi, veľmi sklamaná.

„Vyzerala ako hociktorá iná stará Somálčanka, s farebným šálom ovinutým okolo hlavy, ale na tvári nemala úsmev. Uprene som sa na ňu pozrela, pretože som chcela vedieť, s čím ma ide obrezať. Svojimi dlhými prstami vylovila nalomenú žiletku. Videla som zaschnutú krv z vyštrbeného okraja. Napľula na ňu a poutierala ju o šaty.

Potom som pocítila, ako mi reže moje mäso, moje genitálie. Keď si na to spätne pomyslím, nemôžem uveriť, že sa to stalo mne. Neexistuje na svete spôsob, ako by sa to dalo opísať. Je to akoby vám niekto krájal na plátky mäso zo stehna alebo ako keby vám niekto odsekol ruku, rozdiel je v tom, že ide o najcitlivejšiu časť vášho tela. Bolesť bola taká strašná, že som si želala umrieť.“

Hovorí sa, že ľudská pamäť je selektívna a napokon utlmí a okreše aj najhoršie zážitky. Tvoja spomienka je tiež už len hmlistá?

Pravdaže človek veľa zabudne z bolesti, ale inak je úplne jasná. Pamätám si, ako tam ležím, mama ma drží a myslím si, toto nemôže byť Boží úmysel. Povedala som si, že ak prežijem, raz nazbieram silu, aby som to svetu povedala a začala bojovať. Aj sa to potvrdilo a keďže verím, že každý z nás má svoj osobný dôležitý dôvod, pre ktorý sa narodil, ja som dostala šancu bojovať proti tomuto nezmyslu. Myslím, že každý z nás je tu kvôli niečomu omnoho väčšiemu, než je len samotné bytie.

Cítiš ešte hnev, keď na to myslíš?

Nie, hnev nepociťujem žiadny, pretože moji rodičia ma milujú, milovali a urobili pre mňa to najlepšie, čo mohli. Teda čo si mysleli, že môžu. Nikdy by mi neublížili a ich úmyslom nebolo zničiť mi život, naopak, moja matka bola presvedčená, že mi pomáha stať sa dokonalou. Pretože neobrezaná som bola nedokonalá, nečistá a nikdy by som sa nevydala. Ľahké ako facka. Ako by som sa mohla hnevať? Sama to podstúpila, jej mama tiež a stará mama tiež... Preto mám silu bojovať, za ne a za ostatné, ktoré prišli za mnou a prichádzajú stále. Neľutujem sa a mám priveľa iných darov, aby som sa zaoberala minulosťou.

Vie dnes tvoja mama, čo robíš a dokázala si jej povedať, mami, počuj, myslím, že toto je fakt zlé?

Nepovedala som, myslím, povedala som jej: Mama, toto je zlé!!! A s týmto hnusobstvom musíš bojovať aj ty. Dnes moja mama chodí po dedinách a šíri osvetu.

Čože?

Skutočne. A poviem ti, keď som presvedčila mamu, bol by v tom čert, aby som nepresvedčila svet... (smiech)

„Viac ako mesiac som mala nohy zviazané, aby sa mi rana mohla zahojiť. Keď mi dali dolu pásy látky, mohla som sa prvýkrát na seba pozrieť. Uvidela som kožu, úplne hladkú až na jazvu, ktorá išla stredom dole ako zips. Zatvorený. Moje pohlavie bolo zapečatené až do svadobnej noci, keď ma môj manžel otvorí buď nožom, alebo do mňa vnikne nasilu.“

Množstvo vecí, ktoré sú vážnym zásahom do ženských práv, sa deje, lebo „tak káže korán“. Keď tomuto výkladu veria jednoduchí ľudia po celé stáročia, ako chceš zmeniť, alebo aspoň naštrbiť ich vnímanie?

Pravda je úplne jasná, bez ohľadu na náboženstvo, ktorému veríme. Niet náboženstva ani Boha, ani Proroka, ktorý by prikazoval, alebo vôbec dopustil niečo také brutálne voči žene. Malému dieťaťu. A je to len zlomok z milióna ďalších zločinov, ktoré sa na ženách páchajú na celom svete. Nemiešajme dokopy nedostatok vzdelania, ignoranciu a náboženstvo. Títo jednoduchí ľudia si nepoložia otázku, prečo by žena mala podstupovať niečo také hrozné? Prečo by krásne dievčatko mali nútiť do zväzku so starým chlapom? Akýmkoľvek chlapom? Takto že by to povedal Boh? Neverím. To je iba výklad nejakých šialencov.

„Prvýkrát v živote som uvidela belocha! Zdal sa mi chladný a chorľavý. Potrebujete slnko, povedala by som mu, keby som vedela po anglicky. Títo ľudia museli vyblednúť, pretože neboli dlho na slnku. Potom som sa rozhodla, že sa chcem jedného z nich dotknúť, pretože možno sa to biele otrie. Možno pod tým sú úplne čierni!“

Tvoje modelingové úspechy prišli v čase, keď boli ešte čierne topmodelky veľkou raritou. Stretla si sa s predsudkami v tomto biznise?

Hlavne v Londýne, kde som vtedy žila. Aj si uvedomujem, že som bola úplne odlišná, napríklad zjazvené a trochu krivé nohy, ako dôsledok nedostatočného stravovania a jazdenia... No keď som sa odsťahovala do New Yorku, práca sa začala hrnúť.

Cítila si sa niekedy osamelá? Všetka tvoja rodina zostala v Somálsku.

Nie. Planéta je obrovská, je tu kopec ľudí ktorých môžem objať a nebudem osamelá. A ja mám rada ľudí. Rada sa ich dotýkam, rada ich počúvam, pozerám sa im do očí, ubezpečím sa, či sú o. k., či pre nich môžem niečo urobiť. Robím aj to, že keď vidím napríklad na ulici niekoho smutného, podídem k nemu, dotknem sa ho a poviem len Čau a usmejem sa. Niektorí sa usmejú tiež, niektorí sú šokovaní. Ale nemám problém ani byť sama, mám rada svoj priestor na dýchanie.

Dodnes sa sťahuješ z miesta na miesto, nedávno si žila vo Viedni, dnes už v Gdansku. Nie je ti tu zima?

Je to každodenný boj. Presťahovala som sa do Poľska, lebo keď som bola v Gdansku na návšteve, zapáčil sa mi, a tak som zdvihla kotvy. Žila som v New Yorku, žila som v Paríži, neustále som niekde v Afrike, v Miláne, Londýne, čo mi chýba?

Evidentne kočovanie...

Zbožňujem byť na cestách. Každý deň zažijem niečo nové. Krajinu, kultúru, ľudí, je to vzrušujúce, tak by mal plynúť život. V pohybe. Nie sedieť na zadku na rovnakom kresle, v rovnakom dome a meste päťdesiat rokov a nepohnúť sa. To nie je život, to je hrôza. A ospravedlňujem sa tým, ktorí tak náhodou žijú, ale každý z nás má v živote na výber. Každý.

Je zvláštne, že ti nechýba pomalosť a lenivosť Afriky.

Nie. Toto je moja predstava o živote, moje túžby, moje sny. Inak to je typické pre dnešných mladých ľudí, že musia mať nejaký idol, ktorého sny a predstavy nasledujú. Načo, keď vy môžete byť tí, koho nasledujú ostatní?

Ale ty si idolom pre mnohých a to nie je zlé.

Kto hovorí, že som dokonalá?

To rozhodne nikto, ale odvážna určite a v tomto smere hodná nasledovania.

Ktokoľvek môže byť tisíckrát lepší ako ja, stačí to urobiť. Idoly sú v každom z nás, len sa treba chopiť šance niečo so svojím životom urobiť.

„V Amerike moja kariéra odštartovala ako raketa. Pracovala som pre Benetton a Levi´s, Revlon a spolu so Cindy Crawford, Claudiou Schiffer a Lauren Hutton sme pre Academy Awards nafilmovali zvláštnu reklamu. Stala som sa prvou čiernou modelkou, ktorá kedy prezentovala doplnky pre Oil of Olay, fotila som pre Elle, Allure, Glamour, taliansky a francúzsky Vogue. Pracovala som s najväčšími fotografmi v brandži, vrátane Richarda Avedona.“

Keď si sa rozhodla dať pamätný rozhovor pre Marie Claire, bolo to ťažké rozhodovanie, či ísť s kožou na trh?

Ako sa to vezme. V tom čase som si už bola istá, že nedám ďalší „modelkovský“ rozhovor, ktorý už všetci čítali na tisíc spôsobov vo všetkých časopisoch. Bolo ťažké rozhodnúť sa zverejniť niečo také intímne, ale iná cesta nebola a vnútorne ma to veľmi trápilo.

Sú aj ostatné obrezané ženy také nešťastné ako ty?

Niektoré áno, niektoré nie.

Verím, že africké ženy, respektíve ženy všeobecne, ťa obdivujú za odvahu a silu. Dá sa povedať to isté o mužoch?

Mnohí ma obdivujú, lebo vedia, za čo bojujem, a mnohí aj nie, ale nikdy som sa nestretla s vyslovene negatívnou reakciou.

Ak by si bola všemocná, čo by si v Somálsku urobila pre ženy ako prvé?

Všetky by som ich vzdelávala. Od prvej po poslednú a nielen v Somálsku, ale všade na svete. Aby poznali svoje práva, silu svojho slova a právo byť tým, kým chcú. Bez viny alebo strachu, hanby. Nikto nemá právo dotknúť sa ťa ani ti nariaďovať, čo máš robiť. Prajem si, aby som mala moc priniesť túto zmenu ženám na celom svete. Nehovorím, že som feministka, toto slovo vyslovene neznášam, len verím na potenciál a silu ženy. V tomto svete ženy nedostávajú, čo si zaslúžia, za to, že sú dennodenne matkami, manželkami, sestrami...

Čo sa vlastne stalo s tvojimi sestrami a bratmi? V africkej rodine starší súrodenec zväčša pomáha zvyšku rodiny a predpokladám, že je to o to horšie, keď je niekto ešte aj úspešný a slávny.

Moji bratia a sestry sú nanič. Som na nich taká nahnevaná! Moja sestra, ktorá je len o dva roky mladšia, pracuje vo Švajčiarsku a čistí záchody v kancelárskych budovách. Záchody!!! Povedala som jej, neopováž sa niekde priznať, že ma poznáš. Hanba, akí sú leniví a nábožensky zadubení. Z tej svojej čiernej burky vidí len úzky prúžok sveta, teda ani nechápem, ako môže vôbec niečo vidieť.

„Mala som kontrakcie už tretí deň. „Chcem sa hojdať hore nohami zo stromu,“ kričala som. Bol to číro zvierací inštinkt, pretože zvieratá chodia, sedia, kvočia, behajú a hojdajú sa, kým neporodia. Neležia. Budúci otecko sa o mňa staral, no ja som naňho len kričala: „Choď dopekla, zabijem ťa, dočerta, ty sviniar!!!“ Chcela som umrieť a prv, než by som umrela, som sa chcela uistiť, že som pôvodcu môjho trápenia zabila.“

Tvoja mama, z dobrej rodiny, nasledovala tvojho otca kočovníka do púšte. To vyzerá ako poriadne osudová láska. Zažila si niečo podobné aj ty?

Áno. Bohužiaľ. To je však kríž všetkých žien na tejto planéte zamilovať sa do nesprávneho muža. Bol to skrátka hajzel.

Takže si single.

Nooo, niečo také... (smiech)

A pritom som presvedčená, že fanúšikov musíš mať viac než dosť.

Mám. No hlavne mám dvoch synov.

To je konečné číslo?

V podstate mám deti štyri, okrem svojho trinásťročného a maličkého, ktorý mal teraz 17 mesiacov, sa starám ešte o dve deti z našej rodiny, dievča a chlapca. Mám zlaté, vychované deti, pomáha mi jedna opatrovateľka. Tie druhé dve deti zo Somálska majú desať a dvanásť, ale sú také vyspelé a samostatné, že by ste neverili. Desaťročná varí, upratuje, servíruje tak, že radosť pozerať. Keď si to porovnám so západnými bielymi deťmi rovnakého veku... Neporovnateľné.

Čítali tvoje deti knihu?

Áno, najstarší... Plakal. Vravel, nemôžem tomu uveriť, čo ti spravili, idem a všetkých ich zabijem... (úsmev)

„Okrem zdravotných problémov, s ktorými stále bojujem, nikdy nebudem poznať radosť zo sexu, ktorú mi odopreli. Cítim sa neúplná, zmrzačená. Keď som sa konečne zaľúbila, túžila som zažiť potešenie zo sexu s mužom. Ale keď sa ma niekto dnes spýta: Máš rada sex? Odvetím nie v tradičnom chápaní. Mám radosť z toho byť fyzicky blízko pri mužovi, ktorého ľúbim.“

Dnes si úplne stopercentne o. k. a nemáš žiadne zdravotné problémy?

Som v poriadku a zdravá.

Dosiahla si veľa a stále veľa pracuješ. Čo ďalej?

Neviem, neplánujem. Ale pripúšťam, že by som raz rada videla okolo seba lepší a vľúdnejší svet, kvôli svojim deťom. Preto sa sama snažím najviac, ako viem, konať dobro a rešpektovať ostatných ľudí, lebo keď to budeme robiť všetci, je to ohromná sila. Sebeckosť a nenávisť je deštruktívna, táto planéta tým trpí.

Nedávno si sa dostala do rebríčka 500 najvplyvnejších moslimov sveta. Teší ťa takéto uznanie?

Nezaujíma ma to. Môj vplyv a sila sú vo mne, nie na nejakom zozname či rebríčku. Presne si uvedomujem, odkiaľ som prišla a kam kráčam.