Deti sa s ním nechceli hrať, vraj smrdí: Dali mu na chrbát lístok s vetou, ktorá vás znechutí!

Učenie šlo Janke ľahko, vo väčšine predmetov vynikala a nosila domov samé jednotky. To bolo tŕňom v oku pár spolužiačkam, ktoré sa jej začali vysmievať a robiť jej zle. Na obede obchádzali jej stôl so slovami, že pri bifľoške by im nechutilo, schovávali jej zošity, lepili žuvačky na stoličku, nechávali jej nepríjemné odkazy v školskej taške.

Jej prospech sa náhle zhoršil
Janka sa trápila a v snahe zapadnúť začala na učenie kašľať. Aj keď sa doma naučila a učivo ovládala, pri odpovedi sa vždy tvárila, že má „okno“, a písomky naschvál pokazila, aby dostala horšiu známku. Jej rodičom sa náhle zhoršenie jej prospechu nezdalo a začali to riešiť. Mysleli si, že je za tým nejaký chlapec, drogy alebo zlá partia. Janka sa až po čase s plačom priznala, že to robí naschvál, aby nebola za bifľošku.

Tento príbeh nám porozprávala Dáša, ktorá si spomína na svojho spolužiaka. Julko bol nižší ako všetci ostatní a veľmi tichý. Mal veľmi svetlé vlasy a pleť. Nosil staré nemoderné svetre a nevynikal ani v učení. Jasné, že sa veľmi rýchlo stal obeťou detskej zloby. Nikto pri ňom nechcel sedieť, lebo vraj smrdí. Raz mu chalani pripli na školskú tašku lístoček s nápisom: „Nepribližujte sa, mám AIDS.“ Pamätám si, ako mu vyhodili do koša prezuvky a pýtali sa, či má zase na desiatu plesnivý chlieb.

Ani mi nenapadlo ísť za učiteľkou
V tých časoch som o šikanovaní ani nechyrovala, ale bolo mi ho ľúto a často som sa ho zastala. Jediná som pri ňom chcela sedieť a snažila som sa byť na neho milá. Vôbec mi nenapadlo povedať učiteľke, ako mu ubližujú. Nechcela som byť za žalobabu. Cítila som to síce ako krivdu, ale nevedela som, čo s tým.Vtedy chýbala osveta a myslím si, že žiadne dieťa nevedelo, ako sa k tomu postaviť.