Smiali sa jej, že je bifľoška

Učenie šlo Janke ľahko, vo väčšine predmetov vynikala a nosila domov samé jednotky. To bolo tŕňom v oku pár spolužiačkam, ktoré sa jej začali vysmievať a robiť jej zle. Na obede obchádzali jej stôl so slovami, že pri bifľoške by im nechutilo, schovávali jej zošity, lepili žuvačky na stoličku, nechávali jej nepríjemné odkazy v školskej taške.

Schovávali jej zošity, lepili žuvačky na stoličku a nechávali nepríjemné odkazy v taške.
Zdroj: shutterstock

Jej prospech sa náhle zhoršil
Janka sa trápila a v snahe zapadnúť začala na učenie kašľať. Aj keď sa doma naučila a učivo ovládala, pri odpovedi sa vždy tvárila, že má „okno“, a písomky naschvál pokazila, aby dostala horšiu známku. Jej rodičom sa náhle zhoršenie jej prospechu nezdalo a začali to riešiť. Mysleli si, že je za tým nejaký chlapec, drogy alebo zlá partia. Janka sa až po čase s plačom priznala, že to robí naschvál, aby nebola za bifľošku.

Stal sa obeťou detskej zloby

Tento príbeh nám porozprávala Dáša, ktorá si spomína na svojho spolužiaka. Julko bol nižší ako všetci ostatní a veľmi tichý. Mal veľmi svetlé vlasy a pleť. Nosil staré nemoderné svetre a nevynikal ani v učení. Jasné, že sa veľmi rýchlo stal obeťou detskej zloby. Nikto pri ňom nechcel sedieť, lebo vraj smrdí. Raz mu chalani pripli na školskú tašku lístoček s nápisom: „Nepribližujte sa, mám AIDS.“ Pamätám si, ako mu vyhodili do koša prezuvky a pýtali sa, či má zase na desiatu plesnivý chlieb.

Hovorili mu, že smrdí, a nikto s ním nechcel sedieť.
Zdroj: shutterstock

Ani mi nenapadlo ísť za učiteľkou
V tých časoch som o šikanovaní ani nechyrovala, ale bolo mi ho ľúto a často som sa ho zastala. Jediná som pri ňom chcela sedieť a snažila som sa byť na neho milá. Vôbec mi nenapadlo povedať učiteľke, ako mu ubližujú. Nechcela som byť za žalobabu. Cítila som to síce ako krivdu, ale nevedela som, čo s tým.Vtedy chýbala osveta a myslím si, že žiadne dieťa nevedelo, ako sa k tomu postaviť.