Dojímavý príbeh: Monika sa cítila výborne a netušila, že v nej potichu drieme zákerná choroba

Lucka vraví, že Monika sa cítila výborne a nič nenasvedčovalo tomu, že v nej potichu drieme rakovina. „28. januára 2019 sa rozhodla, že dá o sebe vedieť. Monika v práci skolabovala. Záchranka ju odviezla do nemocnice, kde jej oznámili, že má pľúcnu embóliu. Žiaľ, bola to rakovina obličky, ktorá sa na chvíľu všetkých snažila zmiasť, že ide ,len‘ o diagnózu, ktorá sa dá vyliečiť,“ hovorí Lucia.

Darovali jej čas

Podľa jej slov nasledovala niekoľkohodinová operácia, pri ktorej malo Monikino telo minimálne šance na prežitie. Stal sa doslova zázrak a tím profesionálnych lekárov v nemocnici v Banskej Bystrici zachránil Monike život. „Darovali Monike a jej rodine spoločné dva roky. Som vďačná, že sa naše priateľstvo ešte viac prehĺbilo počas týchto rokov. Kiežby sa tie dva roky mohli vynásobiť aspoň desiatkou,“ vyznáva úprimne.

Monika žila naplno

Počas tých 24 mesiacov Monika absolvovala množstvo vyšetrení, niekoľkokrát podstúpila liečbu a hlavne žila. Lucia vraví, že Monika si užívala každú chvíľu, koľko jej fyzické sily dovolili. „Stretávala sa s rodinou a priateľmi a veľa sa smiala. A popritom začala písať blog Cancerária na sociálnej sieti. Písala o živote, rakovine a hlavne o tom, o čom by mal život byť: ,Že si treba v každom hovne nájsť hrozienka.‘ Takto to zvykla bez servítky písať.

Čítalo ju množstvo ľudí a mnohých povzbudzovala či im svojimi riadkami otvárala oči. Ešte pred chorobou Monika chcela napísať knihu, ale zámery jej prekazila choroba. No Monika aj v tomto našla dobro: ,Témy bežného života sa mi zdali fádne, tak prišla rakovina.‘ A tak písala o tejto téme inteligentne s kvalitnou dávkou humoru. Veľmi vlastný jej bol sarkazmus,“ vysvetľuje nám jej kamarátka Lucia.

Posledná prosba

Priateľstvo medzi Monikou a Luciou sa ešte viac upevnilo. „Mala som tú výsadu, že som s ňou komunikovala takmer denne. Som za to veľmi vďačná. Jej textové  a hlasové správy si prísne strážim. No 12. januára tohto roku mi zlomila srdce a zároveň mi preukázala veľkú poctu. Napísala mi: ,Keď zomriem, chcem, aby si ukončila môj blog. To mám v hlave od začiatku.‘“ Lucia vraví, že sa jej okamžite spustili slzy a ne­chcela s ňou niečo také preberať, odmietala si čo i len pripustiť, že sa to môže stať. Ale 12. februára 2021 Monika navždy odišla...

Z blogu kniha

Neskôr prišiel za Luciou Monikin manžel Daniel, aby ju oslovil s návrhom, či by mu pomohla z blogu urobiť knihu. Monika bola Lucii veľmi blízka, poznali sa od roku 2001. „Spolu sme prežili stredoškolské a internátne časy. Zostali sme dobrými kamarátkami až do konca.“ A tak sa odhodlane pustila do tejto úlohy: „Neváhala som ani sekundu. Počas niekoľkých minút som mala presný ,scenár‘, ako bude vyzerať a ako sa to všetko udeje. Rovnako aj obálku knihy som mala hneď jasnú.“

Ťažká cesta

Lucia sa do knihy pustila len pár dní po Danielovom návrhu. Vraví, že to bola naozaj veľmi ťažká cesta. „Čítať znovu a znovu Monikine texty a popritom jej písať listy, ktoré som vsunula do knihy. Boli hlavne pre ňu, naozaj som mala pocit, že sedí vedľa mňa a číta to. Ale takisto sú akousi pomôckou pre tých, ktorí Moniku nepoznali a nikdy nečítali jej blog.“ Domovské vydavateľstvo Lucie Braunovej Naše vojsko sa chopilo vydania. „A tak je Cancerária od 20. októbra 2021 na svete. Budúci rok vyjde aj v českom jazyku,“ hovorí spokojne Lucia.

Splnila jej sen

Lucia priznáva, že obe milovali písanie. „Vydať knihu bol jej veľký sen. A čo môže byť krajšie, ako pomôcť splniť sen dobrej priateľke?“ Mrzí ju však jedna vec, a to, že knihu nemôže Monika držať a zhodnotiť výsledok. „Už ju nemôžem objať a porozprávať sa s ňou.“ V Monikinej knihe nenájdete príbeh o zamilovanej dvojici a už vôbec sa nekončí happyendom, ale podľa Luciiných slov možno práve preto odkazy, ktoré v sebe ukrýva, sú veľmi vzácne. „Áno, je o rakovine, ktorá je prítomná v každom príspevku z blogu. Ale je hlavne o láske k manželovi, synovi, rodine, priateľom a životu. O tom, že je dôležité si vážiť, čo a koho máme. Neriešiť zbytočne hlúposti a vychutnávať každú chvíľu, pretože, ako hovorila Monika, nikto vám ďalší deň negarantuje.“

Lucia Braunová o Monike…

Monika Melocíková, zaslobodna Gavendová, bola čarovná osôbka, a to doslova. Pri nej sa akákoľvek chvála nedá brať ako klišé. Bola presne ten typ človeka, ktorého každý vyhľadáva.

V jej spoločnosti ste sa cítili príjemne a vďaka silnému zmyslu pre humor aj vtipne. My dve sme sa dokázali spolu smiať do bezvedomia. Mala zvonivý a veľmi nákazlivý smiech, ktorý dokázal prehlušiť všetko. Keď sa smiala, smiali sa jej aj oči. Vlastne mali     v sebe prirodzenú iskru, až ste mali pocit, že jej oči sa na vás stále usmievajú. Obľubovala kvalitné víno, dobrú hudbu, karate, ktoré bolo jej vášňou. Robila trénerku a vychovala veľa šikovných mladých karatistov. Milovala svojho manžela, synčeka, rodinu i priateľov, ktorých mala veľa. Niet sa čomu čudovať pri jej osobnosti. V Tatrách sa cítila ako doma, zbožňovala byť tam kdesi vysoko v horách.