Doktori jej povedali, že má rakovinu a málo času, urobila JEDNU VEC a choroba zázračne ZMIZLA

Pracovala som vo veľkej korporačnej firme a keďže som bola slobodná a nemala som deti, bola som v práci často až do večera, vďaka čomu som aj rýchlo postupovala a budovala si kariéru. Samozrejme, aj plat bol nadštandardný, čo potešilo.

Bývala som sama v byte, mala som priateľa, ale nebolo to nič vážne – on chcel cestovať, ja som mala prácu, tak­že náš vzťah sa rozpadal... Ešte viac som sa sústredila na prácu a keď to vyzeralo, že ma znovu povýšia na riaditeľku významnej pobočky, tak mi začalo byť nejako zle. Najprv ma pobolievalo brucho, potom celé podbruško, myslela som, že menštruácia, zvykla som ju mať silnú a bolestivú, ale bolesti pretrvávali, tak som šla k lekárovi.

Urobili mi vyšetrenia a skonštatovali, že mám rakovinu maternice a ženských orgánov… Keď vám povedia, že máte rakovinu, to slovo sa vo vás zaryje tak silno, že ostatné reči popri ňom vyblednú a strácajú význam. Ukázalo sa však, že je v štádiu, keď zostáva veľmi málo času. V tej chvíli aj slovo rakovina stratí význam a musíte sa zmieriť so smrťou, poviem vám, nie je to nič ľahké.

Pozrela som sa na svoj život dozadu a uvedomila som si, že som vlastne nežila. Obetovala som všetok čas práci, nemala som partnera ani priateľky a peniaze, ktoré som mala, som nijako nevyužívala a neužívala si. Jednoducho som zabudla na seba i svoje potreby. Keď stojíte zoči-voči smrti v mladom veku, čas sa stane najvzácnejšou komoditou, a ešte zázrak. Lenže na zázraky som neverila a lekári mi nedávali žiadnu nádej, ani keď podstúpim štandardnú liečbu.

Rozhodla som sa, že to risknem a posledné mesiace nebudem ležať v nemocnici, ale splním si sen. Vzala som si v práci neplatené voľno a rozhodla som sa využiť ťažko zarobené peniaze. Vycestovala som na ostrov snov v Ázii. Vždy som tam chcela ísť, a tak som si zaplatila dlhodobý pobyt, liečebné kúry, stres som vymenila za krištáľovo čisté more, horúci piesok a tieň pod palmami a ešte dobré jedlo. Dopriala som si všetko, čo som videla a na čo som mala chuť. Keď sa môj život po pol roku skončí, nech to stojí za to! Hlavu som úplne vypla a pos­tupne sa zmierovala aj s tým, že odchádzam...

Rodičom som nič nepovedala, nechcela som ich vystrašiť, vysvetlila som im, že odchádzam, lebo mám príliš veľa stresu a potrebujem si oddýchnuť, čo bola pravda. Povedala som to iba sestre, ktorá to znášala horšie ako ja. Miestami som mala pocit, že to nie ja, ale niekto iný prežíva toto všetko trápenie…

Po troch mesiacoch ničnerobenia som sa vrátila domov a navštívila nemocnicu. Neviem, čo sa stalo, ale výsledky boli čisté. Jednoducho nikto nechápal – ani ja, ani lekári. Vysvetlenie na to neexistuje, uvažovalo sa aj o zámene výsledkov, ale nepotvrdilo sa to. Každopádne bola som zdravá. Po rakovine ani stopy.

Dnes to beriem ako druhú šancu na život a upozornenie, že práca nie je všetko. Odvtedy myslím na seba ako prioritu, život si užívam a verím na zázraky.

Treba podotknúť, že toto nie je návod na liečbu rakoviny. Nie je to ani nabádanie k tomu, aby ste zahodili liečbu a odišli niekam do teplých krajín… Je to nezvyčajný príbeh mladej slečny, ktorej sa podarilo čosi, čo sa vlastne ani nedá vysvetliť. Či to bol zázrak, nejaká zhoda okolností, alebo to má racionálne vysvetlenie, na ktoré sa neprišlo, na tom už asi nezáleží. Sme radi, že sa Paťke darí a že dostala čas navyše...