Dôležitý muž mi urobil zo života peklo: Keď sa oženil s TOU ženou, začali sa diať strašné veci

Vyrastali sme v harmonickej rodine a hoci sme s bratom boli rozdielni, vychádzali sme spolu. Keď som mala 20 rokov, zomrel nám otec. Brat krátko na to spoznal manželku a tá otehotnela po pár týždňoch. Ani nám ju nestačil predstaviť, už sme chystali svadbu.

Pochádzala z disfunkčnej rodiny, otec notorický alkoholik a jej brat tiež pil. Ani ona nemala dobrú povesť. Mama to oplakala, ale dieťa bolo na ceste, tak súhlasila, aby bývali u nás. Pre mňa to bol deň, keď som prišla o domov.

Prijali sme ju ako člena rodiny, ale rýchlo sme zistili, že nás všade ohovára. Mama bola pre choré srdce na invalidnom dôchodku. Bolo ťažké pozerať sa, ako sa trápi.

Asi dva roky po ich svadbe som šla na vysokú školu. Bratovi sa nepáčilo, že ma mama finančne podporuje, hoci rovnako dávala aj jemu. Manželka ho proti nám poštvala a skončilo to ich odsťahovaním k jej rodičom.

Bola to úľava, ale brat rýchlo zistil, aké je žiť inde a netrvalo dlho, prišiel prosiť, aby sme mu dovolili vrátiť sa a postaviť prístavbu k domu. Keďže nemal dosť peňazí a pôžička šla na stavbu, chcel odo mňa darovať stavebnú parcelu. Mne vraj zostane pôvodný rodičovský dom. Jeho diel mu neskôr vyplatím a časť parcely, ktorú dostal on, sa mi vráti po odpočítaní. Ľutujem, že sme neurobili písomnú dohodu. Bola to najväčšia chyba.

Bratova žena sa ani raz neukázala, mama varila pre chlapov na stavbe. Keď bolo postavené, nasťahovala sa akoby nič. Neznesiteľná situácia pokračovala a mňa to vyhnalo do zahraničia. Dovtedy som sa o mamu starala sama. Len čo som odišla, brat sa o ňu vôbec nezaujímal. Iba ak potreboval opatrovať deti. Asi rok a pol, čo som bola v Anglicku, som s mamou telefonovala naposledy. Plakala celý čas. Čakala ju operácia, tak som jej sľúbila, že prídem domov a postarám sa o ňu. O dva dni na to mama zomrela, dostala infarkt.

Po pohrebe som sa vrátila späť do Anglicka, keďže otec môjho dieťaťa žil tam. Po dedičskom konaní som bratovi povedala, že chcem odkúpiť jeho podiel z rodičovského domu, ako sme sa dohodli. Ale on už nič predať nechcel a ponúkol mi smiešnu sumu. Na darovanú parcelu úplne zabudol. Chcela som, aby sa dom aspoň prenajímal a peniaze sa potom použili na jeho opravu. Nedovolil to, ale za mojím chrbtom tak urobil a všetky peniaze si nechal. Po 13 rokoch a mnohých pokusoch o zmier som rezignovala a dovolila mu, nech ma vyplatí. Ale to už, samozrejme, nechcel, pretože na dome zarábal. Veril, že sa už nevrátim. Ale veci sa niekedy dejú inak.

Presťahovala som sa so synom do rodičovského domu. A brat? Snaží sa ma vyštvať tými najhnusnejšími spôsobmi. Napísal udanie na sociálku, že sa nestarám o syna, že ho týram. Straší ho, keď nie som doma, vyhráža sa mu. Volá na neho políciu. Celý dom obohnal kamerami a sleduje každý náš krok. Často nám niečo zmizne. Raz nám odmontoval kuchynskú linku. Jeho posledný kúsok bol, že ma dal na súd a žiada za každý mesiac, čo bývam v dome, 400 eur, pričom ja vlastním 50 percent a obývam dve miestnosti zo šiestich. Neviem, či mám plakať alebo smiať sa. Celé roky ma okrádal a stále okráda a navyše sa snaží zničiť moje meno. Jediné, čo si želám, je dom predať a zabudnúť. A dúfam, že aj môj syn zabudne. Brata viac už nemám.

Mariana

Tento príbeh bol oveľa podrobnejší a obsiahlejší, ale vzhľadom na priestor sme ho skrátili. Miestami sa mi rozum zastavoval, čo všetko sa dá vymyslieť, ak chceme niekomu znepríjemniť život. Človek nemá hranice a nezastaví sa pred ničím. Škoda len, že sa z toho niekedy vytratí ľudskosť... Úplne zabúdame na to, že čím viac myslíme na seba, tým väčšmi si tvoríme vlastné peklo!