Dominika Richterová priznáva: TÚTO hroznú vlastnosť mám po mame a... Zadaná?!

Dominika, minulý rok ste oslávili tridsiatku. Považujete to za míľnik?

– Priznám sa, že som to brala tak, že to bude veľký míľnik v živote a veľa sa zmení. Ako žena som cítila stres, že čo ďalej. Je to taký vek... Nie si ani úplne mladá, ani úplne stará, už by si mohla uvažovať aj nad takými vážnejšími vecami, ako je rodina, deti, manžel. Cítila som sa z toho vystresovaná. Ale teraz je to fajn. Cítim sa dobre, som rada, že som to oslávila a mám to za sebou. (Smiech.) Netlačím na seba a viem, že všetko príde vtedy, keď to má prísť.

Ako vyzerala oslava?

– Vždy som si predstavovala, že to oslávim s obrovskou partiou kamarátov. Pandemická situácia bola nevyspytateľná a ja som mala tridsiatku v októbri. Rozhodla som sa pre súkromnú oslavu. Zobrala som najbližšiu rodinu do reštaurácie na večeru, mamina mi urobila tortu. Večer som pozvala sesternicu na vínko a bolo mi veľmi dobre. Zistila som, že ona je jeden z mojich najbližších ľudí. Oslávila som to s tými, ktorých mám najradšej. Nebola to veľká párty, ale bolo to veľmi príjemné. (Úsmev.) Nemohla som to lepšie vymyslieť. Už by som si to nemohla ani dovoliť, lebo, viete, kruhy pod očami, alkohol, priberanie. Mama mi povedala: „Už nesmieš piť. Všetko sa skončilo, nemôžeš sa večer napchávať čipsmi.“ (Smiech.) Ale chute sa mi po tridsiatke výrazne naštartovali.

Máte psíka, ktorého ste zdedili. Ako k tomu došlo?

– Počas pandémie, keď som ostala doma, som to ťažko znášala a sestra mi dala návrh, či jej nepostrážim psíka, lebo ona má veľa práce. Psík nebude sám, ja nebudem sama. Tri-štyri mesiace sme spolu trávili čas a potom som ho sestre vrátila. Po sviatkoch sa ma spýtala, či si ho nevezmem navždy. Ostala som v šoku, lebo som nerozumela prečo. Ona má veľa práce a bolo jej ľúto nechávať ho samého, tak mi prischol a odvtedy sme najlepší kamoši. Som veľmi rada, že ho mám. Je to také šidlo. (Úsmev.)

Blízke sú vám aj rastlinky. Dokonca zachraňujete tie vyhodené a dávate im druhú šancu.

– Teraz sa priznám k hroznej veci. (Smiech.) Zdedila som vlastnosť po mame, ona po svojej a tá po svojej. Mám ju teda po svojej prababičke kvetinárke. Máme hroznú vlastnosť, že kamkoľvek prídeme, prvé, čo nás zaujíma, sú kvety. (Smiech.) Vždy keď odniekiaľ prídem, donesiem aj kvety. Keď som bola s babkou minulý rok v Chorvátsku, tak sme priniesli plný kufor rastlín. A väčšina sa ujala. Máme vlastne takú poruchu, že všade kradneme kvety a odrezky. (Smiech.) A stalo sa mi, že som našla nejaké vyhodené kvety, snažila som sa ich zachrániť, ale je pravda, že nevydržali, lebo boli premrznuté. Veľmi rada kvety pestujem, dozvedám sa o nich nové veci, sledujem proces, ako rastlinka vzniká, rastie. Teší ma to. Milujem kvety.

Viete si predstaviť, že by ste boli kvetinárka alebo záhradníčka?

– Pohrávala som sa s tou myšlienkou. (Úsmev.) Ale zatiaľ asi nie. Ešte hľadám tipy, ako sa správne starať o kvetiny. Niektoré mi aj zhnijú. (Smiech.) Nebudem sa tváriť, že som až taká super. Skôr mám taký plán, že kvetinky budem množiť, a keď niekoho navštívim alebo niekto bude mať sviatok, nejakú mu podarujem. Bude to niečo, o čo som sa starala, a tým mu dám aj kus svojej lásky. To je môj osobný biznisový plán s kvetmi. (Smiech.)

Počas pandémie ste sa prevtelili do úlohy učiteľky na ZUŠ. Čo vás k tomu priviedlo?

– Už to nerobím, teraz učím na konzervatóriu a v Muzikálovej akadémii v Bratislave. Vždy som cítila, že to chcem robiť, ale priznám sa, nemyslela som si, že to bude tak skoro. Juraj Hrčka a Erik Peťovský učia na konzervatóriu, stretli sme sa, rozprávali sme sa o tom a oni mi ponúkli túto možnosť. Zaúčajú ma a celkom ma to baví. Myslím si, že je super, keď je človek mladý, má toľko energie a dáva ďalej to, čo vie. Mňa to veľa učí, deti ma inšpirujú, sú skvelé. Učia ma pokore a láske k druhým. V tomto povolaní je podľa mňa ťažké druhému dopriať a to ma tie deti učia. V akadémii si plním sen. Vždy som chcela učiť spev. Mám z toho obrovskú radosť a najväčšia je vtedy, keď vidím, že deti sa posúvajú. Aj mňa to veľa učí a rozvíja. Učiť deti je najlepšia vec na svete! (Úsmev.)

Spomeniete si na prvý deň učenia?

– Bola som veľmi vystresovaná. Nesiem v sebe myšlienku, že deti vás hneď odhalia. Mám pocit, že deti to vycítia a asi aj vycítili, že som z nich veľmi nervózna. (Smiech.) Bála som sa čokoľvek povedať. Človek má aj veľkú zodpovednosť. Keď učí umelecké predmety, musí učiť veci, ktoré treba, a zároveň im nemôže zobrať ich individualitu. Musíte presne vedieť, čo povedať a čo nie. Sú v takom veku, keď objavujú svet, prichádzajú do puberty, prvé lásky, výbuch hormónov. Sú veľmi citlivé a niekedy je veľmi ťažké nájsť kompromis, aby som im neublížila a niečo ich naučila.

Pýšite sa štíhlou postavou. Čo je za tým?

– Asi skvelé gény, inak si to neviem vysvetliť. (Smiech.) Mala som obdobia, keď som sa zdravo stravovala, ale teraz mám vyslovene obdobie, že čo mi chutí, to zjem. Všade chodím pešo. Keď stíham. Snažím sa mať pohyb. Vtedy sa dobre cítim a vtedy sa aj s chuťou na-jem. Dám si raňajky, keď prídem do roboty, som hladná, takže sa zase najem. (Smiech.) Je to asi dobrý kompromis, že sa neobmedzujem a na druhej strane sa hýbem. Teším sa, že prichádza pekné počasie. Rada chodím na turistiku do prírody, tam môžem zobrať aj psa. Základ je rozumne sa správať k svojmu telu. Potom si človek môže dať aj veterník. (Úsmev.)

Ste krásna a aktívna na Instagrame. Chodia vám ponuky na rande?

– Nemám pocit, že by muži boli až takí odvážni, aby mi posielali ponuky na rande. Pár správ mi prišlo, ale skôr lichotia a tým sa snažia urobiť taký ten prvý krok, či sa chytím na odpisovanie. Vnímam to, vidím to, ale nejdem do toho. Nemám to rada a ostatným radím, nech to nerobia. (Smiech.) Človek nikdy nevie, čo ho na sociálnych sieťach čaká, a začínajú byť aj celkom nebezpečné.

Čiže zoznámenie cez internet nehrozí...

– Človek nemá nikdy hovoriť nikdy. Ale väčšinou je to tak, že najprv niekoho stretnem a potom si s ním môžem začať písať. To je v poriadku, ale takto naslepo? Nie som ten typ. Som veľmi nedôverčivá a podozrievavá.

Ako si predstavujete svojho dokonalého partnera?

– Asi tak, aby nebol úplne dokonalý. (Smiech.) Pre mňa je dôležité, aby ma rešpektoval a vedel ma podporiť. To je pre mňa veľmi dôležité, pretože o sebe často pochybujem a som svoj veľký kritik, takže potrebujem človeka, ktorý má trpezlivosť otáčať môj názor a povedať mi, ako to je reálne. A aby mal na mňa čas, pretože mám pocit, že mnohí sú teraz takí vorkoholici. Nech ma vie podporiť a nebojí sa povedať mi pravdu, aby som sa aj ja na vec dokázala pozrieť s odstupom.

Je vo vašom živote nejaký muž, ktorý vás robí šťastnou?

– Áno, ale nepoviem kto. (Smiech.) Každý potrebuje niekoho, aby bol spokojný a šťastný.

Patríte k ľuďom, ktorí vedia s peniazmi dobre hospodáriť?

– Nikdy mi nešla matematika, bola som také teliatko a tatino sa so mnou veľmi natrápil, keď som chodila na základnú školu. Myslím si, že sa o mňa aj dosť bál, ako to so mnou bude. Priznám sa, že tým, že on vie veľmi dobre pracovať s peniažkami, je rozumný, vie dobre investovať, tak sa snažím byť v tomto veľmi zodpovedná. Aj trikrát si premyslím, čo s peniažkami urobím. Snažím sa ním inšpirovať, keď neviem, radím sa s ním. Myslím si, že aj vďaka nemu viem dobre hospodáriť.

Spomeniete si na niečo, po čom ste veľmi túžili, a keď to bolo doma, zistili ste, že je to poriadna zbytočnosť?

– Moja stará mama má krištáľovú súpravu. Krásne fialové poháriky. Nádherne sa to ligotalo a ja som úplná vrana. (Smiech.) A nemala k tomu fľašu. Podľa mňa to bolo ešte z čias komunizmu. Dala som si do hlavy, že tú fľašu musím zohnať a kúpiť, aby súprava bola celá. Našla som ju, aj som ju objednala, stálo to veľmi veľa peňazí, prišlo to a mne bolo ľúto, že to stálo tak veľa. Nevedela som, čo mám robiť, ako to vrátiť. Tak som musela poprosiť frajera, nech to vráti za mňa. Mne to bolo veľmi ľúto tej ženy, od ktorej som to kúpila, aj seba. Bola to úplná blbosť, tá súprava nemusí byť celá. Takto to má byť. Pamätám si, že som mala hrozný morálny problém vrátiť to a na druhej strane morálny problém, že som na to minula toľko peňazí a nebolo to také dôležité.

Keby ste mali neobmedzený rozpočet a mohli by ste si kúpiť čokoľvek na svete, čo by ste si kúpili ako prvé?

– Asi by som ten neobmedzený rozpočet ani nechcela. Keby už k tomu došlo, asi by som rozmýšľala nad tým, kam tie peniaze dať, aby boli správne využité. Nepotrebovala by som ich pre seba, lebo mám pocit, že mám všetko. Nemôžem sa sťažovať, že by som nemala čo jesť, piť, obliecť si, že by som nemala z čoho zaplatiť nájom. Čiže by som tie peniaze niekomu dala. Neviem komu, ale niekam, kde ich potrebujú. (Úsmev.)

✔ Ako najradšej relaxujete?
Vôbec nerelaxujem. (Smiech.) Momentálne je môj relax učenie sa taliančiny a angličtiny. A veľa čítam. Odoberám Historickú revue. A ešte prechádzky so psíkom.
✔ Čo by ste nikdy nezjedli?
Slimáky.
✔ Čo si na druhých najviac vážite?
Keď neodsudzujú ostatných a dávajú druhým šancu.