Dominika, minulý rok ste oslávili tridsiatku. Považujete to za míľnik?

– Priznám sa, že som to brala tak, že to bude veľký míľnik v živote a veľa sa zmení. Ako žena som cítila stres, že čo ďalej. Je to taký vek... Nie si ani úplne mladá, ani úplne stará, už by si mohla uvažovať aj nad takými vážnejšími vecami, ako je rodina, deti, manžel. Cítila som sa z toho vystresovaná. Ale teraz je to fajn. Cítim sa dobre, som rada, že som to oslávila a mám to za sebou. (Smiech.) Netlačím na seba a viem, že všetko príde vtedy, keď to má prísť.

Ako vyzerala oslava?

– Vždy som si predstavovala, že to oslávim s obrovskou partiou kamarátov. Pandemická situácia bola nevyspytateľná a ja som mala tridsiatku v októbri. Rozhodla som sa pre súkromnú oslavu. Zobrala som najbližšiu rodinu do reštaurácie na večeru, mamina mi urobila tortu. Večer som pozvala sesternicu na vínko a bolo mi veľmi dobre. Zistila som, že ona je jeden z mojich najbližších ľudí. Oslávila som to s tými, ktorých mám najradšej. Nebola to veľká párty, ale bolo to veľmi príjemné. (Úsmev.) Nemohla som to lepšie vymyslieť. Už by som si to nemohla ani dovoliť, lebo, viete, kruhy pod očami, alkohol, priberanie. Mama mi povedala: „Už nesmieš piť. Všetko sa skončilo, nemôžeš sa večer napchávať čipsmi.“ (Smiech.) Ale chute sa mi po tridsiatke výrazne naštartovali.

Napoleon, skrátene Leo, sa k Dominike dostal od jej sestry. Odvtedy sú najlepší kamoši.
Zdroj: Instagram.com/@dominikarichterova

Máte psíka, ktorého ste zdedili. Ako k tomu došlo?

– Počas pandémie, keď som ostala doma, som to ťažko znášala a sestra mi dala návrh, či jej nepostrážim psíka, lebo ona má veľa práce. Psík nebude sám, ja nebudem sama. Tri-štyri mesiace sme spolu trávili čas a potom som ho sestre vrátila. Po sviatkoch sa ma spýtala, či si ho nevezmem navždy. Ostala som v šoku, lebo som nerozumela prečo. Ona má veľa práce a bolo jej ľúto nechávať ho samého, tak mi prischol a odvtedy sme najlepší kamoši. Som veľmi rada, že ho mám. Je to také šidlo. (Úsmev.)