Po dopravnej nehode dostala krvácanie do mozgu: Mama prišla s nápadom, ktorý jej zmenil život

Chris a Lucia: „Spolu sme zmaturovali, skončili vysokú školu aj začali chodiť do práce.“

Lucia psy milovala, ale rodičia jej ich nechceli dovoliť. Dnes je jeden z nich jej nerozlučným spoločníkom, má ho totiž ako zdravotnú, respektíve kompenzačnú pomôcku.

„V šestnástich som mala dopravnú nehodu, utrpela som úraz hlavy. Krvácanie do mozgu zasiahlo centrum rovnováhy, a tak mám problémy s udržiavaním stability pri chôdzi. Preto vždy potrebujem oporu,“ začína rozprávať dnes už dvadsaťpäťročná Lucia.

Úrad práce vydal komplexný posudok jej zdravotného stavu, podľa ktorého je odkázaná na pomoc sprievodcu. Zákon o peňažných príspevkoch na kompenzáciu hovorí, že sprievodcom môže byť aj pes. Lenže to vtedy nikto nevedel. Spočiatku boli jej oporou rodičia, lenže pre mladú dospievajúcu slečnu to bolo veľmi ubíjajúce.

„Viete si predstaviť, aké je chodiť všade s dozorom?“ kladie otázku Lucia. Tento problém nakoniec vyriešila jej mama. Ona totiž objavila, že existujú tak­zvané asistenčné psy, ktoré slúžia ako kompenzačné pomôcky, a môžu od štátu žiadať finančný príspevok.

A tak nastúpili na kolotoč nekonečnej administrácie. Úrad sociálnych vecí a rodiny jej však žiadosť zamietol. Proti rozhodnutiu sa odvolali a požiadali o prehliadku posudkovým lekárom.

„Z papierov ťažko reálne zhodnotiť môj zdravotný stav,“ povedala Lucia. Lekár nakoniec uznal, že asistenčný pes bude pre ňu vhodný. A tak si Lucia svojho psa napokon vybojovala. Chodí s Chrisom všade a opiera sa pri tom o jeho postroj. „Spolu sme zmaturovali, skončili vysokú školu aj začali chodiť do práce,“ usmieva sa mladá žena.

Jasné, že si museli na seba najskôr zvyknúť. „Aj dnes občas neposlúchne na prvé slovo. Je to pes a nie stroj,“ hovorí Lucia. No jedným dychom dodáva, že lepšieho pomocníka si nevie predstaviť. Pomáha jej aj v sociálnej oblasti. „Ľudia sú hneď akísi príjemnejší a človeku so psom sa každý prihovorí,“ dodáva. Niekedy sa síce stane, že ju nechcú so psom niekam pustiť, ale väčšinou si to dajú vysvetliť.

„Je to aj tým, že také psy sú u nás ojedinelé a väčšina si ho mýli s vodiacim,“ tvrdí. „Hocikedy okolo seba počujem deti pýtajúce sa rodičov: ,Mami, prečo má ten pes na sebe ten úbor?‘ A mama odpovedá: ,To vieš, teta nevidí a on ju vedie‘,“ priblížila mladá žena. Chris má teraz osem rokov a jeho majiteľka dúfa, že ešte dlho jej bude robiť radosť, aj keď nebude môcť pracovať.