Dušanova žena porodila a nastalo hotové peklo: Toto vyvádzala s bábätkom! Úplne jej PREPLO!

Tamaru som spoznal, keď mala 19 rokov. Práve nastúpila na univerzitu, ja som končil posledný ročník. Stretávali sme sa v bufete, každé ráno si pred prednáškami išla kúpiť svoj obľúbený croissant. Stáli sme v rade a po niekoľkých dňoch som ju oslovil. Mala krásne dlhé vlasy, modré oči a ten úsmev, ach, ten jej nádherný úsmev! Bol som zamilovaný až po uši. Samozrejme, nedostala ma iba svojím zovňajškom.

Mala skvelý zmysel pre humor, veľmi veľa sme sa spolu smiali. Okrem toho bola aj inteligentná, patrila k najšikovnejším študentkám v ročníku. Vedel som, že ju čaká skvelá budúcnosť a veľmi som dúfal, že ju strávi po mojom boku. Keď som získal diplom a neskôr prvú prácu, kúpil som jej snubný prsteň.

Bývali sme v spoločnom podnájme. So svadbou sme chceli počkať, kým Tamara doštuduje. Zatiaľ sme poctivo šetrili, ja som sa posúval po kariérnom rebríčku nahor a ona po prednáškach bežala na brigády. Bol to pekný život, užívali sme si priateľov, cez víkendy sme chodievali domov za rodinou. Mali sme šťastie, narodili sme sa v susedných mestách, takže sme mali príbuzných blízko seba. Po skončení Tamarinho štúdia sme chceli zostať v hlavnom meste. Naše sny boli odvážne, ale postupne sa nám ich darilo plniť. Náš najväčší sen sa týkal bábätka. Chceli sme si založiť rodinu, ale až po svadbe. Osud však napokon rozhodol inak.

Tamara otehotnela v piatom, najkritickejšom ročníku štúdia. Mala pred sebou písanie diplomovky, učenie sa na štátnice... Nestihli sme ani svadbu, ani sme nebývali vo vlastnom byte. V tom období som to mal v práci veľmi náročné, sedel som v kancelárii celé dni a domov sa vracal až neskoro večer. Tamara musela všetko zvládať sama. Štúdium, brigády aj domácnosť. A teraz ešte aj tehotenstvo. Trápili ju silné ranné nevoľnosti, nedokázala nič zjesť.

Po škole sa ponáhľala do práce a po večeroch písala diplomovku. Bol som taký zaslepený radosťou z nášho bábätka, že som si nevšimol smútok v jej očiach. Snažila sa, ako vedela, ale ku koncu tehotenstva už takmer každý večer plakala. Boli to strašné záchvaty, úplne ma vydesili. Vyčítala mi, že som sa jej prestal dotýkať, že s ňou už takmer vôbec nespávam, že ju neľúbim. Bol som v šoku, nerozumel som, prečo si o mne niečo také myslí.

Veď bola pre mňa všetkým! Až po čase, keď som sa k týmto dňom v mysli vracal, došlo mi, že som od nej naozaj začal trochu bočiť. Bál som sa, aby som jej ešte viac neublížil. Veľmi som chcel, aby bola šťastná a spokojná, tak ako väčšina tehotných žien. A ona nebola. Mal som strach, že urobím niečo, čo ju ešte viac nahnevá a ohrozím tak naše bábätko. Zvolil som cestu úniku a ona to cítila. Po pôrode nastalo hotové peklo.

Tamara porodila mesiac pred štátnicami. Stihla odovzdať diplomovku, ale posledné skúšky musela odložiť. Viem, že ju to veľmi trápilo. Roky tvrdo pracovala, aby získala titul, a nepodarilo sa jej to. Samozrejme, aj pre ňu bolo dieťa na prvom mieste. Chcela ho, tešila sa na neho. Ale ja som vedel a videl, ako ju v hĺbke duše trápilo, že pred materstvom nestihla rozbehnúť svoju vysnívanú kariéru, dokonca ani ukončiť školu. Bála sa, že keď naše dieťa podrastie, nebude sa vedieť uplatniť na trhu práce. Bolo toho toľko, že som sa pred problémami radšej uzavrel do seba. A po narodení malého Jakubka ešte viac.

Nič sa nezlepšilo, práve naopak. Jakubko veľa plakal, nevedel sa prisať a Tamaru príšerne boleli bradavky. Po cisárskom reze ju trápili bolesti, v noci sme takmer nespali, malý mal koliky. Netušil som, že rodičovstvo dokáže byť až také náročné. Robil som, čo sa dalo, ale nestačilo to.

Tamara sa začala správať zvláštne. Už neplakala, takmer nehovorila, len sa celé dni starala o malého - ako robot. Bez emócií. Svokra ani jej mama si nič nezvyčajné nevšimli. Keď boli u nás, Tamara sa dokonca usmievala. Sprievodné bolesti a ťažkosti si všetci vysvetľovali ako "súčasť údelu matky". A potom som sa jedného dňa vrátil z práce skôr a takmer som omdlel.

Jakubko strašne plakal. Tamara sa ho snažila utešiť, hojdala ho, a keď neprestával, zrazu chytila strašné nervy a začala ním triasť. Zasiahol som, vybral jej ho z rúk, ale ona na mňa zaútočila. Dala mi facku! Strašne kričala a nadávala, normálne som sa jej bál. Nakoniec klesla na zem a zúfalo sa rozplakala. Trhala si vlasy a celá sa chvela. Nikdy na ten strašný pohľad nezabudnem. Malý aj ona nariekali a ja som sa neovládol. Kričal som na Tamaru, aby sa už konečne spamätala, veď jej správanie vôbec nebolo normálne! Nakoniec som celý roztrasený zavolal záchranku. Lekár ma potľapkal po pleci a vyslovil diagnózu, o ktorej som dovtedy nemal ani tušenia.

Laktačná psychóza. Tamaru okamžite hospitalizovali na oddelení psychiatrie. Ja som zostal doma s malým sám. Svokra a moja mama mi pomáhali, ako vedeli. Medzitým som si o Tamarinej chorobe zisťoval, čo sa dalo. Tento príbeh píšem preto, aby som varoval aj iných mužov. Ženy, ktoré trpia touto diagnózou, sú v amoku schopné zabiť seba alebo dieťa.

Tamara musela prestať dojčiť. Liečila sa veľmi dlho a mne bolo nekonečne ľúto, že nevidí Jakubka, ako vyrastá. Nastúpil som na materskú. Svokra s mamou sa u nás striedali ako na bežiacom páse a ja som postupne zisťoval, ako naozaj vyzerá život matky na materskej. Vraj dovolenka!

Tamara sa vyliečila a je z nej úžasná mama. Podarilo sa jej zložiť skúšky a našla si aj skvelú prácu. Jakubko už chodí do škôlky a my plánujeme svadbu. A ktovie, možno sa náš syn raz dočká aj súrodenca. Nabudúce si však dám na svoju milovanú ženu veľký pozor, aby sa podobná situácia už nikdy nezopakovala.

Dušan