Elena prestala jesť a dostala sa do anorexie! Uff, pomohli jej až slová vlastnej...MRAZIVÉ

V určitom momente pre mňa nebolo nič dôležitejšie než to, aby som bola štíhla. Vôbec som netušila, čo robím so svojím telom a životom. Všetko sa to začalo celkom neškodne. Po narodení druhej dcérky som mala navyše dosť kíl, čo ma naozaj rozčuľovalo. Tak som sa rozhodla držať diétu a zaradiť pohyb. Nič ťažké, po prebudení som si dala párkilometrový beh a deň som začínala s ovsenými vločkami a banánom. Prestala som jesť sladkosti a obmedzila aj večerné maškrtenie. Pomaly mizli prvé kilá a bola som veľmi spokojná a motivovaná. Cítila som sa dobre a pokračovala s tým, že mi neuškodí trocha schudnúť, aj keď som mala späť svoju pôvodnú váhu pred otehotnením.

Neskôr som banán vymenila za menej kalorické jablko a čoskoro bolo aj vločiek priveľa. Potom mi jedno jablko stačilo na zvyšok dňa. Bol to úžasný pocit mať hlad pod kontrolou. Spočiatku som počúvala komplimenty typu „veľmi si schudla, vyzeráš skvele“. A to ma posúvalo ďalej. Takto to šlo niekoľko rokov, až kým sa komplimenty nezmenili na ustarostené otázky: „Si v poriadku? Tak veľmi si schudla.“ Vravela som si, že postavu a váhu po dvoch deťoch mi ostatní len závidia. Starostlivosť o dve dcéry a domácnosť ma ubíjala. Bola som stále unavená a prestávala to zvládať, moje telo nemalo energiu. Mali sme málo peňazí, aj keď manžel celý deň pracoval. A tak som sa vrátila k práci bankovej úradníčky a musela fungovať naplno. Presvedčila som sa, že môžem vypnúť jedine pri športe, a tlačila som sa k novým vrcholným výkonom. Na to som si krátila voľný čas, kde sa dalo, v prípade potreby aj predstieraním nadčasov.

V určitom momente ma už okolie vôbec nespoznávalo. Nielen preto, že som vyzerala veľmi vyčerpane, ale aj vyziabnuto. Keď ma kolegovia volali na obedňajšiu prestávku, tvrdila som, že už som jedla. Hoci mi okolie dávalo na-javo obavy, všetkých som ubezpečovala o svojom stopercentnom zdraví. Bola som presvedčená, že všetko robím správne a moja vysnívaná postava za to hladovanie stojí. Tak som brala komentáre o svojom vzhľade ako príležitosť na hnev na druhých ľudí. Iný názor na moju váhu alebo vychudnutú postavu som brala ako osobný útok. Cítila to aj moja rodina a často dochádzalo k hádkam, najmä pri jedle. Hoci som varila pre rodinu, takmer nič som nejedla. Tvrdila som, že som predtým zjedla toľko, že som už plná. Alebo že ma bolí žalúdok.

Môj manžel mi, samozrejme, neveril ani slovo. Čoraz viac ma konfrontoval s mojou váhou a sťažoval sa, že už nemáme sex. Ale už len pomyslenie na to ma znechutilo. Od určitého momentu pravdepodobne aj jeho. Stále som si myslela, že pre to, že som pre neho príliš tučná, on si myslel opak, a to, že som príliš chudá. Nakoniec sa presťahoval do hosťovskej izby, pričom sme sa takmer vôbec nerozprávali. Bolo mi to jedno, dostala som sa do bodu, keď som prakticky vôbec nič necítila, ako keby moje city boli „vyhladované“. Niekedy som si až večer uvedomila, že som celý deň nič nezjedla. Mala som pocit víťazstva nad chuťou do jedla. Cítila som sa silná za to, že necítim hlad. Ignorovala som svoju únavu, neustálu podráždenosť, bezsenné noci, ako aj odraz v zrkadle. Vlastne som z toho nič nevidela.

Dlhé roky som si nechcela pripustiť, že som anorektička. Tými sú predsa len tínedžerky, vravela som si. Stála som oboma nohami na zemi, mala prácu a rodinu. Takto som fungovala celé roky. Zlom a asi aj dôvod, prečo ešte žijem, prišiel pred polrokom, keď som vážila len 41 kilogramov pri výške 1,70 metra. Keď som prišla z práce úplne vyčerpaná a vyhladovaná a nechcela som nič jesť, moja 14-ročná dcéra povedala: „Keď nebudeš jesť ty, nebudem jesť ani ja.“ Vtedy som si zrazu uvedomila, že moje správanie nie je normálne, že je to presne na­opak, nieže mám chuť do jedla pod kontrolou, ale úplne som stratila kontrolu.

Teraz viem, že nemôžem poraziť anorexiu a nehovoriť o nej. Predovšetkým mi pomohlo, že ja a môj muž zase držíme spolu. Pod podmienkou, že budem chodiť na terapiu. Som v poradni už mesiac a celkom sa mi darí. Musím sa zase naučiť vnímať svoje telo a milovať samu seba. A najmä jesť. Len tak budem zdravá a živá tu, pre svoju rodinu, pre svoje dospievajúce dcéry. Prejsť opäť do zdravého stravovacieho režimu a na normálnu váhu je a bude pre mňa obzvlášť ťažké, ale som si toho vedomá a viem, že je predo mnou ešte dlhá cesta.