Emigrovala do USA pre krivdu, no dala rodnej krajine druhú šancu: Toto je príbeh známej autorky

Pani Gavalcová sa s obdivuhodnou ľahkosťou zamýšľa nad svojou minulosťou a bez problémov si spomína, že pôvodne túžila byť letuškou. „To sa mi nesplnilo. Ale ako učiteľka som nebola zlá, deti ma mali rady,“ usmieva sa. Keď niektorý z pánov profesorov založil dramaticky krúžok, Janka so študentami nacvičili hru a chodili hrávať kade-tade. „To ma bavilo. Raz sme sa zúčastnili aj súťaže amatérskych divadelných súborov, kde porote predsedal pán režisér Martin Hollý starší. Prišiel za mnou a spýtal sa ma, či by ma nebavilo byť herečkou, a ak áno, nech si pošlem prihlášku do divadla v Žiline. Nebola by som to ja, keby som to neskúsila. Prijali ma.“ Ibaže o dva roky divadlo zatvorili s odôvodnením, že na Slovensku je ich veľa.

Pracovala vo vydavateľstve
Jej kroky viedli do Bratislavy, kde ju prijali do Divadla poézie, v ktorom účinkovala aj Milka Vášáryová, Zorka Kolínska, Eva Chalupová a ďalšie zvučné mená. „Zároveň som začala študovať francúzštinu a slovenčinu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského.“ Spomína, že v čase, keď odchádzali na festival poézie do Poděbrad, kde recitovala verše Vojtecha Mihálika, tento básnik ju oslovil, či by popri škole nechcela radšej pracovať vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ a nečakala, kým divadlo zatvoria. Ako vraví, túto ponuku prijala, hoci to nebola pozícia jazykovej redaktorky, ale iba sekretárky.

Prišla knižná prvotina
Spomína, ako raz dostali do redakcie rukopis knižky pre mladých od pomerne známej autorky. „Prečítala som si ju a vôbec sa mi nepáčila. A tak som sa rozhodla napísať pre mladých vlastnú knihu,“ dodáva, že si bola sama sebe inšpiráciou. „Bol v nej kúsok zo mňa, mojich pocitov a túžob. S obavou som rukopis priniesla našej redaktorke Božičke Vilikovskej, páčil sa jej a hneď povedala, že ho aj vydáme,“ vraví o svojej prvotine. Najviac ju tešilo, že kniha Len neplač, prosím ťa, bola úspešná. „Podobné témy mali aj moje scenáre, rada som spolupracovala s televíziou. Hneď prvá hra Blízki cudzí ľudia bola veľmi úspešná, dokonca ocenená na festivale v Monaku,“ vraví hrdo.

Tvrdé odsúdenie
V knihe Svetlo z inej strany bola aj poviedka Ako sa Vinco zaťal. Jej hrdinom bol dedinský výtržník, pijan, bezbožník riadiaci sa iba vlastným úsudkom. „Mala som rada tohto netypického hrdinu a vôbec celú poviedku, ktorú potom pán režisér Lihosit s Ondrejom Šulajom preniesli na obrazovku ako televízny film. Tento príbeh však vzbudil veľkú pozornosť nielen u bežných divákov, ale aj v radoch protifašistických bojovníkov a iných komunistických organizácií. Podľa slov pani Jany, film a hlavne jeho hlavného hrdinu, tvrdo a nespravodlivo skritizoval aj riaditeľ Literárneho fondu pán Korenko. „Vinco bol napokon prinútený prekročiť prah svojej zaťatosti a za víťazstvo nad sebou samým zaplatil vlastným životom. Aj také je hrdinstvo,“ vraví a objasňuje, že mnohí to nepochopili a reprezentoval pre nich iba typ absolútne nevyhovujúci komunistickej morálke. „Predvolali ma na Ústredný výbor KSČ v Bratislave, kde mi vyčítali nechutného hrdinu, radili mi, aby som sa nemiešala do vážnych a politických záležitostí, ale radšej sa držala svojich babských tém,“ zároveň spomína, že jej ako známej spisovateľke ponúkli vstup do strany, no neuspeli.

Rozhodla sa odísť
Vojtech Mihálik, v tom čase riaditeľ vydavateľstva, v ktorom pani Janka pracovala, jej dobromyseľne pošepol, že táto aféra môže byť pre ňu nepríjemná. „Môžu mi napríklad zakázať spolupracovať s televíziou alebo môžem stratiť prácu. Zľakla som sa a cítila veľkú nespravodlivosť, že ma títo ľudia napádajú a nepochopili vôbec nič z filmu ani z poviedky,“ hovorí rozhorčene. Rozmýšľala, či nemá odísť niekam, kde je menej nespravodlivosti. Podporila ju v tom i priateľka, maliarka z Dolného Kubína, ktorá  plánovala odísť do USA za bratom. „Zdalo sa mi to ako príležitosť, že mi život ponúka riešenie, a rozhodla som sa odísť s nimi.“  Bola vystresovaná a netušila, či robí dobre, ale nedokázala cúvnuť. Odišla s dcérou a priateľmi.

V Rakúsku ich zadržali
Ako vraví, z Juhoslávie odišli bez problémov, ale rakúski colníci ich zadržali. „Zavolali sme priateľom domov, tí zalarmovali svojich nemeckých priateľov, ktorí nám pomohli dostať sa do Mníchova,“ vysvetľuje, že tam o svojom príchode informovali americkú pobočku NATO zaoberajúcu sa emigrantmi smerujúcimi do USA. Pomohli im vybaviť potrebné dokumenty, aby mohli dočasne dostávať podporu, ktorú Nemecko emigrantom poskytovalo. V zime museli s priateľkou roznášať noviny, aby si privyrobili. Po štyroch mesiacoch čakania dostali povolenie vycestovať do USA.

Život v cudzine
Začiatky v úplne cudzej krajine, navyše s jazykovou bariérou, sú vždy ťažké, priznáva i pani Gavalcová. „Po pristátí v San Franciscu nám americko-slovenská liga pridelila byt a pomohla so školou. Bola som veľmi rada, keď mi spolužiak z českej emigrácie ponúkol, že by som mohla pracovať v jeho malej firme na čipy do počítačov. Neskôr mi zase s prácou pomohol český profesor Tříska, ktorý na Stanfordskej univerzite vyučoval politické vedy. Jeho študentom som pomáhala vybrať z každodenného množstva tlače články hodiace sa na štúdium a prekladanie. V tom čase bol život v USA značne rozdielny ako ten na Slovensku. I keď u nás už bolo mnoho vecí lepších, predsa len to nestačilo na dosiahnutie úrovne povedzme v službách, obsluhe a ochote pomôcť v každom smere. Ľudia boli príjemnejší, ochotní dať sa do reči aj s cudzincami, ktorými sme ešte stále boli i my.“

Návrat domov
Spisovateľka priznáva, že vtedy sa jej námety na knihy v hlave nerodili. Na University of San Francisco začala študovať angličtinu, lebo sa v nej chcela čo najrýchlejšie zdokonaliť. Roky plynuli a aj život v USA. Príslušný orgán americkej vlády ju poslal pracovať do Rádia Slobodná Európa v Mníchove, odkiaľ sa sťažovali, že nemajú dostatok vhodných redaktorov. „Tam som sa opäť rozpísala a napísala som aj niekoľko poviedok. Ale keď sa toto rádio po prevrate presťahovalo do Prahy, zdalo sa mi už zbytočné vypisovať články o slobode na Slovensku a inde. V tom čase som už bola niekoľkokrát na Slovensku a najradšej by som tam zostala,“ spomína na návrat domov. Vraví, že musela prijať dôsledok vlastného rozhodnutia emigrovať, a tak má dnes dcéru a dvadsaťročného vnuka v Amerike. „Moja dcéra nechcela zostať v Nemecku a ani sa vrátiť so mnou domov. Prežila v USA mnoho rokov, chcela tam študovať. Chápala som ju. A ja som zase spokojná doma,“ úprimne priznáva na záver.