Emíre Khidayer: O otcovi nevedela, kvôli Saddámovi
22. 5. 2010, 10:00 (aktualizované: 11. 7. 2024, 13:25)

Zdroj: archív
Mama je Slovenka, otec bol z Iraku. Vyštudovala arabistiku. Prvá žena v slovenskej diplomacii, ktorá mala na starosti Blízky východ - Emíre Khidayer.
Napísali ste knihu Arabský svet – Iná planéta. V čom je pre vás tento svet odlišný od toho nášho?
Myslením. Jeden kamarát, moslim zo Sudánu, mi povedal, že islam okrem iného vytvára morálku jeho vyznávačov. Vlastne tvrdia to aj sami moslimovia, lebo hovoria, že islam je spôsob života.
Veľa ľudí sa riadi výlučne podľa princípov islamu a odvodených náboženských pravidiel a o vlastných pocitoch ani neuvažujú. Preto si potom človek na otázky typu, či sa má žena umývať po pohlavnom styku, či môže muž biť ženu, či si treba pred spánkom umyť všetky prsty na nohe nemusí odpovedať sám, lebo mu to povie náboženský vykladač.
Ide o záležitosti bežného života, nad ktorými my ani nemusíme uvažovať. Človek sa u nás riadi podľa seba, ako to cíti a môže, ale nemusí sa pritom držať náboženstva.
Prvýkrát ste do arabského sveta nakukli ešte počas štúdií arabistiky a islamistiky na Univerzite Komenského.
Traja československí študenti, medzi nimi aj ja, sme dostali štipendium na univerzite v egyptskej Káhire. Bolo to v roku 1992, keď tam bolo zemetrasenie. Takže najprv boli tri týždne zemetrasné prázdniny, ktoré sa predĺžili. Chodili sme po výletoch a objavovali krásy a zákutia Egypta.
Potom na Káhirskej univerzite nechceli urobiť pre nás samostatný rozvrh, a tak sme kultúrneho atašé nakoniec presvedčili, aby nám vybavil štúdium na Univerzite Ajn Šams, lebo domov sme museli priniesť doklad o štúdiu. Na tejto univerzite pre nás troch zriadili študijný program a náležite sa nám venovali.
Je arabčina pre Slováka ťažká?
Tento jazyk je dostatočne systematický. Je to asi také ťažké ako pre Araba slovenčina. Arabi sa však jednoduchšie učia celé vety. Odmalička sa učili memorovať Korán. Preto sú dobre vybavení pamäťou na jazyky, ale nevedia systematicky vyučovať žiadne reči vrátane svojej. Všetci arabskí učitelia, ktorí ma učili, boli ako pedagógovia veľmi zlí – až na jedného.
Na diplomatických postoch ste pôsobili v Egypte, Kuvajte a podstúpili ste špeciálne cesty do Iraku. Čím vás zlákala diplomacia?
Chcela som si odskúšať svoje vedomosti v reálnom svete. Arabskému svetu som rozumela a vedela som sa v ňom pohybovať. Bavilo ma to. Tešili ma výsledky, ktoré som videla za sebou ja, ale aj ľudia okolo mňa.
Ako vás vnímali kolegovia Arabi?
V diplomatickom svete som bola úspešná, lebo som vybavila všetko skôr ako ktorýkoľvek mužský kolega. Tým, že žien je v arabských krajinách na podobných postoch málo, stávajú sa ikonami. V Káhire som mala na starosti politickú agendu, bilaterálne styky s Egyptom, potom so Sudánom a s Jemenom, aj multilaterálne styky s Ligou arabských štátov.
Arabi vnímali Emíre vo veľkej miere ako rovnocennú partnerku.
Riešila som lobing za Slovensko. Na Univerzite Ajn Šams v Káhire som založila lektorát slovenského jazyka a ako šéfka konzulátu v Kuvajte som realizovala spoluprácu medzi slovenskými a kuvajtskými archeológmi, vďaka ktorej naši každoročne chodievajú na kuvajtský ostrov Fajlaka a kuvajtskí k Liptovskej Mare.
Ako sa k vám spoločnosť správala mimo diplomatických služieb?
K žene cudzinke, ktorá sa cíti dostatočne sebavedome a nechodí tam ako zhrbená puťka, ktorá má zo všetkého strach, sa muži správali diametrálne odlišne ako k domácim arabským ženám. Do veľkej miery ma vnímali ako rovnocennú partnerku.
Riešili ste na ambasádach aj problémy slovenských žien, ktoré sa vydali za Arabov?
Áno, spomínam si na prípad, keď Slovenku žijúcu v Egypte muž začal biť, ona sa chcela vrátiť aj s deťmi domov, ale muž jej to nedovolil. V Kuvajte som mala prípad, že žena vydatá za tamojšieho právnika až v krajine svojho muža zistila, že už má ďalšiu ženu a deti.
Ktorá z arabských krajín vám najviac prirástla k srdcu?
Obľúbila som si Omán, Maroko a Jordánsko. Ale zaujímavý bol aj Irak, keďže odtiaľ pochádzal môj otec.
Aký ste s ním mali vzťah?
Virtuálny, lebo rodičia sa rozviedli. Ja som s mamou žila v Trnave a otec sa vrátil do svojej krajiny. Nebola som s ním v kontakte, lebo v tom čase sa nebolo možné zo socialistického Česko-Slovenska kontaktovať s režimom Saddáma Husajna.
V roku 2003, keď som prišla do Iraku, bol už mŕtvy. Ktorej krajine ste, naopak, neprišli na chuť?
Z krajín, kde som žila, ma najmenej zaujali Emiráty. Boli tam iné vzťahy, iné podmienky. Chýbalo mi kultúrne pozadie, ktoré vo väčšine ostatných arabských krajín nájdete. Málokde máte možnosť ísť po chodníku. A keď sa človek chce poprechádzať, pozerajú sa na vás čudne. A pokiaľ nemáte auto, všetci vás vnímajú ako chudáka.
Maroko - Deti hrajúce sa v starom prístave.
Emirátčania, na rozdiel od ostatných národov, sú uzavretí a povýšeneckí. Z miestneho obyvateľstva tam žije iba 20 percent. Ostatní sú prisťahovalci. O Slovákoch sa hovorí, že sú pohostinní.
Akí sú v tomto smere Arabi?
U nich platí „hosť do domu, Boh do domu“. Sú ochotní a otvorení voči návštevám. Aj chudobní si vás uctia a dajú vám i to posledné. Nie je však výnimkou, že v istých veciach sú striktní a nenechajú si odhaliť svoje rodinné zázemie. Dokonca ani veľmi dobrý kamarát netuší o tom druhom, či je ženatý a či má deti, keďže ich nikdy nevidel.
Dokázali by ste v tomto svete žiť natrvalo?
Aj keď zbožňujem púšť, dávam prednosť zeleni, z ktorej život tryská. Na kratšiu dobu ako trvalú sú pre mňa pobyty v arabských krajinách veľmi inšpiratívne.
Aké zvyky ste si preniesli do slovenskej domácnosti?
Okrem gurmánskych tradícií a špecialít rada pálim kadidlo. Mám doma množstvo kadidelníc a rôzne typy kadidla. Je to na vytvorenie príjemnej atmosféry.
3 Naj Emíre Khidayer (38)
Najlepšie arabské jedlo: grilované jahňacie kotlety
Najobľúbenejšia pamätihodnosť: púštny zámok Uchajdir v irackej púšti
Najkrajšia európska krajina: Škótsko