Filmárka Mira Fornayová sa snaží svoj život nerežírovať

Slovenská režisérka, ktorá žije striedavo v Prahe a v Berlíne, sa môže popýšiť celovečerným filmom Líštičky. Svoj prvý krátky film nakrútila s kamarátmi, keď mala štrnásť. Za ostatné krátke snímky získala aj medzinárodné ocenenia.

Filmový debut Líštičky má už po premiére, bol prezentovaný na medzinárodných festivaloch, získal cenu. Konečne si môžete povedať, že tá drina stála za to?

– Úspech na festivaloch je veľmi príjemným potvrdením, že idem správnou cestou. Pre mňa osobne tá drina stála za to už v momente, keď som videla dokončený film na plátne. Boli sme spokojní. Líštičky sme nakrútili pre ľudí, ktorí majú radi príbehy a chcú o nich rozmýšľať. Veľa mladých ľudí na film reaguje veľmi pozitívne. Verím, že film osloví hlavne mladých ľudí, ale aj ich rodičov. Rozprávame príbeh jedného z mnohých dievčat od nás v zahraničí. Nezovšeobecňujeme! Skôr otvárame súčasnú tému z intímnejšieho pohľadu príbehu dvoch sestier a ich tajomnej minulosti, pretože veľa mladých ľudí uniká do zahraničia aj pred nedoriešenými vzťahmi doma.

Film ste nakrúcali prevažne v Írsku s česko-slovensko-írskym štábom. Bolo náročné „ukočírovať“ spleť rôznych jazykov?

– Bolo to náročné, ale nie nemožné. Náročnosť nebola v jazykovej bariére, oveľa ťažšie bolo zvládnuť nakrúcanie za 24 dní. Takýto film potrebuje minimálne 35. Keď som sa vrátila domov, vraj som režírovala zo spánku. Je skvelé, že film funguje a má ohlas.

V takejto pestrej zostave o zážitky iste nebola núdza.

– Nezabudnuteľné bolo, keď sa mi jedna milá babenka – neherečka sekla a nebola schopná zahrať to, čo na kastingu zvládla úplne presne. A tak som to musela zahrať za ňu ja. Je to úvodná scéna nakrúcaná v noci. Mali sme časový sklz a môj írsky lokačný mi povedal, že máme na to 15 minút a potom balíme, či sa mi to páči, alebo nie. Bola to náročná scéna, čo otvára film, a ja som ju mala vymyslenú ako jednozáberovú scénu. Vyšlo to a bolo to úplne magické, keďže sme v rámci záberu trikrát presvetľovali a kamera je robená z ruky. Hrala som a zároveň režírovala. Nemohla som si ani pozrieť záznam. Behali sme cez „barák“ ako blázni a vôbec to na tom nie je vidno. Vyšlo to skvelo aj napriek tomu, že sme scénu šli iba dvakrát. Prosto sme boli zohratí, a to ma na filme baví.

Režisérka chce svojimi filmami dať ľuďom priestor pre ich vlastný svet.

Vyštudovali ste réžiu, ale píšete aj scenáre. Herectvo vás neláka?

– Herectvo ma láka skôr z druhej strany. Je to fascinujúce povolanie. Herci sú pre mňa hlavný zdroj a inšpirácia. Mám rada prácu s hercami a pracujem s nimi trochu inak – interaktívnejšie. Mám dlhšie skúškové obdobie a herci vedia iba to, čo o sebe vedia samotné postavy. Súvislosti s ostatnými postavami sa dozvedajú v rámci skúšok a improvizácie. Je to veľké dobrodružstvo. Môžete mať autenticky napísaný scenár, no autentickým sa stáva až v podaní hercov.

Študovali ste nielen v českej Prahe, ale aj v anglickom Londýne, kde ste zároveň aj tri roky žili. Vyhovovalo vám mesto i ľudia?

– Londýn je dynamické mesto, kde môžete selektovať, čo chcete a čo nie. Stačí byť otvorený a nájdete plno ľudí, čo vám úprimne chcú pomôcť. Ja som pracovala po škole v baroch. Cez deň som bola študentkou prestížnej školy a po večeroch veľmi zle platenou čašníčkou. Raz som obsluhovala môjho školiteľa a on ma vôbec nespoznal. Keď som sa ho na ďalší deň spýtala, ako bolo na večierku, bol prekvapený, odkiaľ viem, že tam bol. Keď som mu to následne vysvetlila, smiali sme sa. Viem, že som z toho mohla byť frustrovaná, ale mňa tento dvojitý život bavil. A čiastočne o tom som urobila Líštičky. Londýn ma postavil na vlastné nohy a otvoril mi oči. Začala som veriť, že sny sa môžu plniť.

Za svoje krátke filmy ste získali niekoľko ocenení. Je pre vás dôležitejší názor odborníkov alebo laickej verejnosti?

– Beriem veci, ako sú. Názory odborníkov i reakcie divákov ma posúvajú, keď nie sú poznačené neprajnosťou a zášťou. Preto selektujem. Ktosi mi povedal: „Počúvaj toho, čo ťa kritizuje, lebo ti odhalí to, čo priatelia môžu tajiť. No nenechaj sa odradiť slovami človeka, čo ťa kritizuje. Ešte nikto nikdy nepostavil pomník kritikovi. Tie sa stavajú len kritizovaným.“ Netúžim po soche či pomníku, pre toto filmy nerobím. Pri niektorých kritikoch mám pocit, že píšu kritiky, akoby túžili práve po pomníkoch. Kritiku mám rada, musí byť vecná a konštruktívna, len tak mi to dáva zmysel.

Akým smerom sa chcete vo svojej tvorbe uberať?

– Bavia ma príbehy i osudy ľudí, v ktorých sa nehodnotí či nesúdi. Baví ma pozerať sa na vec trochu z inej strany a narúšať stereotypy. Verím, že moje ďalšie filmy sa dostanú k ľuďom a nielen ich zabavia v zmysle neunudia, ale dajú im aj priestor pre ich vlastný svet. Viem, že Líštičky rozdelili divákov na dve strany. Buď sa film páči veľmi, alebo ho ľudia vôbec nemusia. Pre mňa je to prvý film a takáto reakcia je skvelá.

Režírujete aj vlastný život tak ako filmy?

– Svoj život sa snažím nerežírovať, usilujem sa ho len žiť najlepšie, ako sa dá, a ako to ide. Hlavne nestrácať nadšenie a dobrú náladu a nepoddávať sa únave, stresu. Nerada plánujem a som tak trochu človek, čo nasleduje impulzy. Nie bezhlavo, ale mám rada výzvy a zásadne urobím vždy všetko pre to, aby som dokončila, čo začnem.

3 naj Miry Fornayovej

Najlepší film: Prízrak Slobody.

Najväčší režisérsky vzor: Michael Haneke a Luis Buñuel.

Najobľúbenejšia herečka: Reka Derzsi a Rita Banczi z Líštičiek.