Folklór a tradície máme v srdci: Poznáte ich všetky? TOTO sú tie najkrajšie!

Naša ľúbezná krajina je bohatá na kultúrne tradície. Slovenský folklór je zaujímavý a najmä výrazný. Krásne ľudové odevy z Liptova, zo Šariša, z Kysúc či iných regiónov mnohokrát vyrážajú dych detailným spracovaním. Dnes si kroje oblieka málokto, najmä čo sa týka „mešťanov“, no v dedinách stále majú svoje miesto. Napríklad v obci Lendak sa ženy aj muži každoročne počas polnočnej omše zídu v kostole a na sebe majú kroj, ktorý si obliekajú s hrdosťou.

Tanec a hudba

Slovenský národ celé roky udržiava folklór. Najviac to možno vidieť práve v umeleckej oblasti. Kroje sa už väčšinou nosia len pri špeciálnych príležitostiach, no tradičná slovenská hudba i tanec pretrvávajú a udržujú ho stále živý. Existujú desiatky ľudových piesní, ktoré sú nezameniteľnou súčasťou toho-ktorého regiónu, tvoria naše kultúrne dedičstvo a máme možnosť počuť ich počas obecných slávností, hodov, Vianoc aj na svadbách pri čepčení nevesty – zvyku, ktorý stále má svoje čaro a dodáva veľkému dňu nezabudnuteľný nádych. Súčasťou tejto tradície zvyknú byť menšie folklórne súbory, no obrovskej obľube sa aj dnes tešia tie najznámejšie ako SĽUK, Šarišan či Lúčnica, o ktorej tanečniciach spieval aj legendárny Elán. I keď z mnohých kútov sa folklór vytráca, nájdu sa aj takí, ktorí mu vracajú život a jeho prvky sa snažia zakomponovať do svojej tvorby.

 Moderný folklór

Keď si predstavíte kroje, čepce, ľudové vzory, piesne bez autorov, ktoré aj tak pozná väčšina ľudí, zrejme si to spájate s niečím z minulosti, so životom starých rodičov a možno si nostalgicky spomínate na svoju mladosť. Podľa odborníčky Kataríny Nádaskej sa to naše slovenské „tradičnô“ celkom pochopiteľne vytráca. No sú aj mnohí umelci, ktorí sa snažia vrátiť krásu slovenského dedičstva do svojej tvorby. Napríklad speváčka Sima Magušinová Martausová či kapela Iconito ukazujú, že aj moderná hudba môže byť krásna, šitá na mieru dnešnej doby, a predsa v sebe niesť folklórne prvky. Mnohí návrhári pri tvorbe siahajú po ľudových prvkoch a na zdobenie využívajú rôzne motívy, ktoré kedysi zdobili naše slovenské kroje. Dnes ich nájdete na šatách od Jaroslavy Wurll Kocanovej, oblečení od Jany Lazarčík, šperkoch od Petry Toth či topánkach od Tatiany Holečkovej. Aj mnohé nevesty siahajú po ľudových prvkoch pri výzdobe či šatách. A krása folklóru žije aj vďaka známej dedinke Čičmany, ktorá sa stala obľúbeným turistickým miestom.

 Majú svoje miesto?

Mnohé zvyky sa postupom času vytrácajú, prispôsobujú modernej dobe alebo ich ľudia robia len tak zo žartu. Najviac sa snažíme udržiavať tie vianočné – či ide o prekrojenie jabĺčka, dodržiavanie pôstu, či orechy v kúte. Tie veľkonočné sa oproti minulosti zmenili. Dnes totiž muži hlava-nehlava oblievajú každú ženu a tie to v mnohých prípadoch priam nenávidia pre surovosť a obrovské rozmery, ktoré to nabralo. A pritom v minulosti sa chodilo len k slobodným dievkam, ktoré kúpačom dali maľovanú kraslicu. Dnes, keď nedostanú aspoň po päť eur, sú nespokojní. Iné zvyky sa robia už len pre zábavu. Mladé dievčatá si na Luciu na lístočky píšu mená chlapcov a kto im na Štedrý deň ostane, má byť ich milý, no zrejme sa to míňa účinku, keď to robia 12-ročné slečny. A viete si predstaviť liať na Ondreja do vody olovo? Niektoré tradície sa dedia z pokolenia na pokolenie. Ale je len na nás, či prežijú aj generáciu našich detí alebo sa skončia.

Ako to vidíme v redakcii

Ivana Adamcová, vedúca tímu

Je to časť našej identity

Kým som bývala s rodičmi na Zemplíne, zvyky a tradície mi neboli cudzie. Dodržiavali sa cirkevné, ale aj ľudové tradície na všetky sviatky a ja som niektoré rituály priam milovala. Dnes žijeme ako rodina takmer bez tradičných rituálov (hádam iba tie vianočné zostali) a niektoré mi veru aj chýbajú. Milujem slovenský folklór v umení, tanci, speve – dokážem sa preň nadchnúť a aj podporiť ľudí, ktorí sa ním zaoberajú. Myslím si tiež, že bez tradícií by sme boli oveľa chudobnejší, prišli by sme o časť našej identity a zároveň spojenia s predkami. Preto je určite dôležité pripomínať si ich a zachovať v akejkoľvek podobe.

Soňa Sedláčková, redaktorka

Milovala som pálenie Ďura

Slovenský folklór je súčasťou našej histórie, a preto si ho veľmi vážim. Pochádzam zo Skalky nad Váhom, do školy som chodila do Dolnej Súče a tu sa ešte sem-tam objavila niektorá teta v kroji. Ako malé dievčatko ma fascinovali tie nariasené krojové sukne, krásne zdobené mašle a vyšívané šatky, ktoré nosili na hlavách. Zrejme tam niekde sa vo mne zrodila láska ku kroju, ktorý som neskôr hrdo nosila ako členka ľudového súboru na základnej škole. U nás v dedine bývali tradičné ľudové zábavy, spievali sa ľudové piesne, tancovali sa tradičné tance. Milovala som takzvané pálenie Ďura, keď mládenci urobili veľkú vatru a skákali cez ňu. Pár tradícií dodržiavame stále, či už je to veľkonočná oblievačka a šibačka, alebo medový krížik na čelo počas štedrej večere. Mám pocit, že táto časť našej kultúry troška upadá, no našťastie sú i takí, ktorí sa to snažia napraviť a náš folklór chrániť, uchovávať a odovzdávať ďalším generáciám, aby celkom nevymizol.

Veronika Maťová, webeditorka

Tatino vždy dá pod obrus peniaze

Slovenské tradície sú podľa mňa krásne. Medzi moje najobľúbenejšie tradície určite patria tie vianočné. Napríklad môj tatino vždy dá pod obrus nejaké peniaze, ktoré nám majú zabezpečiť bohatý nasledujúci rok. Každý rok prekrajujeme jablko a dúfame, že tam bude hviezdička, čo znamená šťastie a zdravie, a ešte nechýba ani medový krížik na čelo.

Beata Suchá, editorka

Ľudia v minulosti žili skromnejšie

Folklórne zvyky a obyčaje vnímam ako dedičstvo predkov, ako spojenie, ktoré pretrvalo naprieč storočiami. Pre každú generáciu mali svoj význam. Ľudia v minulosti žili skromnejšie a práve tradície a obrady dávali ich životu rozmer čohosi výnimočného a slávnostného. A tak je to aj dnes. Žijeme síce v dostatku, ale zároveň všetko beží rýchlejšie a pod tlakom. Práve tradície nás vedia spomaliť, umožňujú nám prežiť niečo do hĺbky. Pre mňa má veľké čaro ísť na Vianoce na polnočnú a vôbec mi nevadí, ak sa nikto nepripojí. Ten pocit, keď sa na záver omše zhasnú svetlá a my začneme spievať Tichú noc, to sú zimomriavky aj srdce naplnené vďačnosťou. Hoci len za tú chvíľu, ktorú prežívam. Ako mladé dievča som trpela na svadbách, keď sa robila odobierka, rozbíjal sa tanier, prezliekala sa bábika a čepčilo sa. Dnes to viem oceniť aj sa pri tom pobaviť, ale odobierku by som na vlastnej svadbe určite nezvládla.

Fascinuje ma zvykoslovie a celá  duchovná kultúra Slovenska

Čo na to PhDr. Katarína Nádaská, PhD., historička a etnologička

Inklinujú ešte Slováci k tradíciám predkov a dodržiavajú ich alebo sa skôr vytrácajú?

Tradície sa celkovo vytrácajú, čo je na jednej strane pochopiteľné. V minulosti postupne zanikla slovanská roľnícka tradícia a s ňou aj veľa zvykov, ktoré sa spájali s rokom roľníka či remeselníka a viazali sa k tradičnej rodine. Na druhej strane, tradície sú naším duchovným kultúrnym bohatstvom a pýchou a mali by sme ich poznať rovnako ako naše dejiny.

Aké miesto mal folklór v spoločnosti v minulosti?

V minulosti bol folklór súčasťou života. To znamená, že sa na poliach spievali pracovné piesne (žatevné, trávnice pri kosení lúk), spievali sa uspávanky, svadobné, krstinové piesne. Rovnaké to bolo s tancom. Mládenci tancovali svoje mládenecké tance, dievčatá dievocké. Každú sobotu bola tanečná zábava, kde sa mohli vytancovať všetci, ktorým nohy slúžili. Ani krstiny, svadby sa nezaobišli bez tanca. Na pohreboch sa spievali pohrebné lamentácie a vykladalo sa pri mŕtvom. Radostné, úsmevné, ale i žalostné a bolestné piesne sprevádzali človeka od kolísky až po hrob. Rovnako aj tanec. V zimnom období, keď sa ľudia vo všeobecnosti viac zdržiavali v interiéri svojho domova, sa na priadkach a páračkách peria rozprávali strašidelné príbehy pre dospelých. Detskému svetu kraľovali rozprávky a príbehy s morálnym a mravným ponaučením, ktoré deťom rozprávali starí rodičia.

A čo sú podľa vás typické znaky slovenského folklóru?

Unikátnosť a originálna tvorba. Folklór sa šíril celé stáročia ústnou tradíciou, zapisovať sa začal v období štúrovskej generácie, ktorá si uvedomovala, aký poklad máme v ľudových piesňach, hádankách, prísloviach, porekadlách, pranostikách, príbehoch. Folklór nemá konkrétneho tvorcu. Autorom sú ľudia, ktorí po celé stáročia vytvárali hodnoty tradičnej ľudovej kultúry.

Ako vnímate spájanie prvkov folklóru s tými modernými?

Osobne veľmi pozitívne. Aby sa módni tvorcovia mohli inšpirovať ľudovým odevom, výšivkami, treba ich poznať. Páči sa mi, ak sa súčasní tvorcovia nechávajú citlivým spôsobom inšpirovať slovenským ľudovým odevom (výšivkami, čipkami, modrotlačou). Podobné je to s hudbou. Ak chcem komponovať nové hudobné dielo a chcem sa inšpirovať ľudovou piesňou, musím poznať repertoár a zákonitosti ľudovej hudby. Preto v súčasnom umení dobré diela vznikajú štúdiom minulých vecí. Treba viesť súčasných ľudí ku vkusu a kráse, pretože, žiaľ, na trhu sa objavujú aj nevkusné gýče, vzory, ornamenty, ktoré nemajú so Slovenskom nič spoločné, a napriek tomu sa označujú ako slovenské, čím sa, samozrejme, zákazník uvádza do omylu.

Čo je vám najbližšie z folklóru? Ktoré tradície máte najradšej a dodržiavate ich?

Predovšetkým ma fascinuje štúdium zvykoslovia a celej duchovnej kultúry Slovenska, na ktorú sa špecializujem. V našom spôsobe života nie je veľa priestoru na presné dodržiavanie všetkých rituálov tak, ako to robili naši predkovia. A, samozrejme, veľa zvykov, ktoré sa v reliktoch ešte zachovali, dnes majú úplne iný význam. Veľkonočné šibanie a polievanie boli kedysi určené len pre slobodnú mládež. Rovnako tak výslužkou za šibanie či polievanie slobodných, na vydaj súcich dievčat pre mládencov, bolo drobné pohostenie a ručne maľovaná kraslica, často s motívom lásky k danému šibačovi. Dnes má šibanie a polievanie úplne iný rozmer a v podstate málokto vie, prečo sa to robilo. Bol to krásny rituál plodnosti, žičenia lásky a krásy zo strany mladých mužov k mladým dievčatám. Rovnaké to bolo so stavaním májov, ktoré stavali výlučne pred domy slobodných dievčat ako prejav záujmu zo strany slobodných mládencov. Výrazné sviatky, ako je Veľká noc a Vianoce, sa skladali z presných rituálov, ktoré bolo treba dodržať. Varili sa špeciálne vianočné jedlá, ktorých bolo v minulosti viac. Snažím sa, aby sme ako rodina dodržiavali aspoň časť jedál, ktoré sa servírovali na štedrovečerný stôl, preto na ňom nikdy nechýba šošovicový prívarok, oblátky s medom a cesnakom, ryba ako pôstne jedlo, hríbová polievka. Rovnaké je to s veľkonočným jedlom, na Veľkonočnú nedeľu nesmie chýbať pečené jahňa na bylinkách s podplamenníkom, baba s vajíčkami a slovenské ovčie, kozie a kravské syry, ktoré sú pre mňa tými najlepšími. Slávnostný prípitok musí byť s vínom z pivníc slovenských vinárov.