Fotograf Ďurica a jeho lásky: Čakám na svoj osudový záber

Pamätáte sa na svoju prvú fotografiu?

Samozrejme. Stále ju mám niekde odloženú. Je to fotografia lúky v Liptovskej Tepličke, odkiaľ pochádzam, s Tatrami v pozadí. Odfotil som ju jednoduchým kompaktným foťákom, ktorý som dostal ako 11-ročný.

O práci fotografa ste snívali odjakživa?

Nie. V puberte som vôbec netušil, čo by som chcel robiť. Asi ako väčšina mojich rovesníkov. Na strednej škole som si však za peniaze z brigády kúpil prvú digitálnu zrkadlovku a začal som fotiť všetko, čo mi prišlo do cesty. Ako 20-ročný som prišiel do Bratislavy a dúfal som, že tu nájdem, čo hľadám. Bol som bez peňazí, iba s ruksakom na chrbte. Podarilo sa mi zamestnať v jednej firme a fotografii som sa venoval iba vo voľnom čase.

Robil som fototesty pre dievčatá, ktoré sa chceli venovať modelingu, fotil som svadby. Neskôr som si uvedomil, že nemôžem sedieť na dvoch stoličkách súčasne. Odísť od istoty nebolo vôbec jednoduché rozhodnutie. V jednej knihe som však čítal príbeh muža, ktorý tiež zmenil svoj život a vravel, že nie je nič dôležitejšie, než milovať svoju prácu. Že prácu si musíme vybrať rovnako ako životného partnera, s láskou. A tak som začal s vlastným biznisom. Toto rozhodnutie som nikdy neoľutoval.

Kto vám bol v živote najväčšou inšpiráciou?

V práci fotograf Martin Martinček. Je podľa mňa najlepší fotograf Liptova. V súkromí moji rodičia. Môj otec sa od štrnástich rokov staral o seba sám. V tom kráčam v jeho šľapajach.

Povolanie fotografa je dosť náročné, najmä na čas a niekedy aj na psychiku. Ako to vníma vaša rodina?

Moja manželka moju prácu vždy rešpektovala. Je pravda, že som často v spoločnosti mladých a pekných žien. Nikdy však o mne nezapochybovala. Moji rodičia sú z malej dedinky pod Kráľovou hoľou, celý život pracovali v lese a moje fotografovanie dlho vnímali len ako hru. Dnes už vedia, že je to skutočná práca, ktorá je občas tiež drina. Najviac ma dojalo, keď mi môj otec napísal do knihy návštev na výstave mojich fotografií, že je na mňa hrdý.

Ktoré z projektov, na ktorých ste robili, vás chytili za srdce?

Úžasná bola spolupráca so skupinou Cigánski diabli. Bolo to zábavné a uvoľňujúce fotenie s úžasnými ľuďmi. Teším sa, že čoskoro s nimi budem fotiť opäť. Veľmi rád spomínam aj na fotenie v Sýrii, vzniklo tam množstvo nádherných fotografií. Už vtedy tam bola komplikovaná situácia. Uvedomoval som si, že to, čo som videl, časom možno ostane len na fotkách. To mi je veľmi ľúto...

Kam utekáte, keď máte všetkého dosť?

Na Liptov. Z tichom, pokojom, hríbmi či lyžovaním. Bratislava je môj domov, ponúkla mi všetko, čo som potreboval pre prácu a kultúrne a športové vyžitie. Občas z nej však treba vypadnúť.

Aké nesplnené sny vás ženú vpred?

Momentálne je pre mňa výzvou kamera. Začínam robiť reklamné spoty a baví ma to. Okrem toho rád cestujem, chcel by som ešte navštíviť Antarktídu a Aljašku. A tiež dokončiť knihu o rodnej dedinke. Mojím najväčším snom je však urobiť fotografiu, o ktorej budem vedieť, že je tá najlepšia. Takú môže fotograf podľa mňa urobiť v živote len jednu.