Bola som dvadsaťročná „žaba“ a veľmi som túžila vedieť, čo znamená mať frajera. V mojej hlave skrsol nápad napísať inzerát do časopisu, ktorý bol vtedy medzi mladými veľmi populárny. Veľmi som rozmýšľala, ako inzerát sformulujem. Napísala som, že som veselá a aktívna žena, ktorá má rada prírodu a zvieratá, že hľadám spoločníka, ktorý by ma rád sprevádzal pri prechádzkach v parku, zašiel so mnou do kina alebo na zmrzlinu.
Dlho sa nikto neozval, no po nejakom čase sa začali hrnúť listy aj s fotografiami záujemcov. Z nich ma vážne zaujal len jeden list. Napísal mi mladý muž z Tatier, že ak mám rada prírodu a výzvy, aby som prišla za ním, a on ma prevedie najkrajšími miestami. Prekvapilo ma to i potešilo. Odpovedala som len na jeho list. Pár týždňov sme si písali a potom sme sa stretli. Ako inak, v Tatrách.
Zamilovala sa až po uši
Čakal ma vysoký čiernovlasý chalan. Rozprávali sme sa dlhé hodiny a v nohách sme mali množstvo kilometrov. Bola som nadšená z prírody, ale ešte viac z mladého muža, ktorý mi o nej s láskou rozprával. Zamilovala som sa do neho až po uši a do roka sme sa vzali. Keď niekomu rozprávam, že som sa s manželom spoznala cez inzerát, ľudia sa chytajú za hlavu. No ja to neľutujem! Máme krásne manželstvo a musím povedať, že za ten čas sme sa nikdy vážne nepohádali.
Všetko vždy vyriešil výlet do prírody, ktorý nás i pred rokmi spojil. Sme šťastní a máme tri krásne dcéry. Som rada, že som bola pred dvadsiatimi rokmi také odvážne mladé dievča. No keby mi dnes niektorá moja dcéra povedala, že sa ide stretnúť s úplne neznámym mužom, zrejme by som jej to neodobrila.
