Helena sa mala stretnúť v Budapešti s priateľmi z NDR! Ale to, čo VIDELA na HOTELI, bol ŠOK!

Bolo to ešte za socializmu, keď sa vlastne ani veľmi necestovalo, iba ak po východnom bloku. Veď viete, aké to bolo veľmi obmedzené. Dostala som list od priateľov z NDR alebo z Nemeckej demokratickej republiky. Tým mladším vysvetlím – bol to socialistický štát na území dnešného Nemecka, ktorý existoval v rokoch 1949 až 1990. Napísali mi, že 12. júna prídu do Budapešti aj s päťročnou dcérkou a budú ubytovaní v hoteli BÉKE a boli by veľmi radi, keby sme sa tam stretli. Nesmierne ma potešilo, že ich uvidíme.

Bol 11. jún, a tak som sa vybrala na stretnutie do Budapešti. Dorazila som tam večer, našla menovaný hotel a recepčný v hoteli mi oznámil, že ľutuje, ale taká rodina, akú opisujem, u nich v hoteli nie je ubytovaná. Vravím si, že to nie je možné. Tak som mu vysvetlila, že sa tu mám stretnúť s priateľmi, a on bol na počudovanie veľmi ochotný, obtelefonoval niekoľko hotelov a zistil, že taká rodina býva v inom hoteli.

Tak som nelenila a šla tam. Po príchode som opäť nemala šťastie. Kľúč od izby visel na recepcii. Sadla som do kresla a trpezlivo čakala. Pred polnocou som už bola naozaj nervózna, veď kde sa túlajú takto neskoro v noci s malým dieťaťom, a znovu som sa pýtala na recepcii. Recepčný mi oznámil, že kľúč si pán medzitým vzal a už je na svojej izbe. Čudovala som sa, že som priateľov vôbec nezaregistrovala, keď tam smerovali, ale už som sa tešila, že ich konečne uvidím.

Liftboy ma zaviezol na tretie poschodie, siahol na kľučku – nebolo zamknuté, tak som poďakovala a vošla. Apartmán bol slabo osvetlený, v podstate iba zvonka pouličnými neónmi… Chcela som priateľov prekvapiť, v hale som sa vyzula, zložila tašku, sako a tíško sa vkradla na miesto, kde sa rysovala posteľ.
Šmátrala som chvíľu po stene, našla vypínač a spolu s rozsvietením som slávnostne zvolala „úúúúú“. Posledné „ú“ mi zamrzlo na perách – na posteli sa posadil neznámy muž, usmial sa a urobil na mňa „úúúú“, poodhrnul paplón a ukázal na miesto vedľa seba s povzbudzujúcim „bitte“, čo v preklade z nemčiny znamená prosím...
Neviem, ako som sa dostala na chodbu, ale tam som zistila, že som bosá, bleskovo som sa vrátila, schmatla topánky, tašku a sako a utekala von.

Neviem, čo robil pán Kraus, ale ja som prišla na recepciu plačúc. Tam sa ma udivený recepčný spýtal: „Pohádali ste sa?“ Plač ma hneď prešiel a vysvetlila som mu, že, bohužiaľ, išlo o zámenu mien. Znovu overoval mená. Namiesto Werner Kraus z Meiningenu toto bol Werner Kraus z Münchenu. Nakoniec sme sa celej príhode spolu zasmiali.

Po príchode domov som znovu čítala nešťastný list, kde stálo: Prídeme 12. júla. A ja som cestovala 12. júna. O to viac sme sa všetci na tej príhode bavili a vlastne dodnes bavíme. A keď ma naši chceli trošku pohnevať, tak sa zavše ozvalo: „Mami, úúúúú.“

Ak aj vy máte príbeh, s ktorým sa chcete podeliť, napíšte nám ho na email novycasprezeny@novycasprezeny.sk a my vám za uverejnený príbeh pošleme knižnú novinku z obľúbených vydavateľstiev.