Helenu trápilo, že sa postupne doma stala iba slúžkou, až sa rozhodla k radikálnej zmene! VAU!

Poslednýkrát sa pozrela po izbe, či si tu niečo nezabudla. Nerada by sa sem ešte vrátila. Hoci priznáva, prežila tu aj pekné chvíle svojho života. Veď hádam každý mladý pár je šťastný, keď sa zoberú.

Prvých päť rokov aj oni žili krásne. Ona bola doma, veď pri dvoch malých deťoch bolo práce viac než dosť. A ani nebolo potrebné, aby pracovala. Jej manžel ako riaditeľ prosperujúcej firmy zarábal dostatok peňazí pre všetkých.

Spočiatku tomu bola aj rada, nemusela sa trápiť s tým, ako sa zabezpečia, odkiaľ vezmú peniaze pre deti, či si budú môcť dovoliť z jedného príjmu dovolenku a podobne. Toto nemusela vôbec riešiť. Jej úlohou bolo len venovať sa deťom a robila to rada.

Ale po čase, keď deti vyrástli, chcela ísť pracovať aj ona. Ale manžel nechcel o tom ani počuť. Vraj, čo by robila? Podľa neho nemala prax ani poriadnu školu. Chcela, aby ju zamestnal on, veď je šéf firmy. „Nemáme pre tvoju špecializáciu miesto,“ odbil ju zakaždým a hneď aj dodal, že do rodiny ďalší príjem netreba, veď majú všetko, byt, auto, luxusné dovolenky. Čo ešte chce?

Nuž, chcela pracovať a realizovať sa, dostať sa do kolektívu, dostať sa preč, nájsť si priateľky, prehodiť s niekým ďalším slovo o bežných starostiach alebo o tom, čo sa deje vo svete. Chcela vyjsť na slobodu z väzenia, do ktorého ju jej manžel zavrel pred 15 rokmi.

Často mala pocit, že možno na ňu už aj zabudol. Veď domov chodí iba spávať aj to nie vždy. A z nej si urobil slúžku, ktorá sa má starať o jeho domácnosť. Ani si nepamätá, kedy naposledy boli spolu v spoločnosti či v kine alebo len tak na prechádzke. Aj spoločné dovolenky sú už minulosťou.

Na všetko má čas, len na rodinu nie. Pritom sa toľko rodinou oháňa a používa ju ako argument. Pritom koľko večerov presedela čakaním, kedy započuje kľúče vo dverách a on sa vráti domov? Boli večery, keď sa ani nedočkala, iba zavolal, aby si ľahla, lebo v práci oslavujú, a tak príde neskoro v noci. Často si predstavovala, že má milenku alebo aj viac, že sa nezabáva sám a ako šéf má takých príležitostí dostatok.

Bola rada, že deti už spali a nevideli jej utrápenú a sklamanú tvár. Preliala v tichosti veľa sĺz, no ráno sa tvárila, že sa nič nestalo a dúfala, že sa raz všetko zmení. Veď na čo by sa sťažovala? Že je zabezpečená aj s deťmi? Kto to neprežil, nepochopí.

A tak si raz povedala dosť! Zavolala otcovi, že sa chce vrátiť domov. Našťastie otec ju pochopil a nielen to, našiel jej prácu a ona konečne môže začať žiť podľa seba. Po rokoch z nej bude ekonómka. Aj ona má predsa právo na život, na šťastie, na lásku... Nielen čakať na odrobinky pozornosti, ktoré jej dával.
A pán riaditeľ, ak chce mať doma pohodlie, musí si nájsť na to inú slúžku!