Inšpiratívny príbeh Ľubky: Počas práce sa stretla s diskrimináciou iba pretože je ŽENA!

Profesorka Lacinová má za sebou veľké úspechy v oblasti vedy a výskumu. Na moju otázku, čím chcela byť ako dieťa, odpovedá: „Archeologičkou. V Skalici, kde som vyrastala, vtedy prebiehal archeologický prieskum a ja som chodila nakúkať a veľmi sa mi to páčilo.“ No na vysokej škole študovala fyziku. Ako vníma svoje študentské časy po rokoch? „Tá škola ma bavila, učila som sa, aby som sa dozvedela niečo nové. Nejako som sa vtedy nezaoberala tým, čo ďalej, nehľadala som si vopred ďalšie uplatnenie. To sa mi tak nejako prihodilo. Robila som pomocnú vedeckú silu aj diplomovú prácu na jednom pracovisku SAV a tam mi potom ponúkli študijný pobyt a ja som to zobrala, pretože sa mi práca tam páčila. Dodnes to považujem za dobré rozhodnutie.“

Dnes je už podľa nej málo odborov, na ktoré nezoberú všetky záujemkyne či záujemcov. Preto je vraj aj škála študentov oveľa širšia. „Tie dobré študentky sú sebavedomejšie, využívajú možnosti vedeckej práce v odbore už počas štúdia, využívajú Erasmus. A pýtajú sa na prednáškach. Možnosť vycestovať počas štúdia je vynikajúca, a ak ju využijú, dá im to nové pohľady aj na ich odbor, aj na svet sám osebe. V porovnaní s mojimi časmi je aj oveľa jednoduchšie popri štúdiu pracovať. Môže to odoberať čas potrebný na vzdelávanie, môže to však poskytnúť tiež lepší pohľad na ďalšiu kariéru a závisí to od toho, akú prácu vyhľadávajú,“ uzatvára.

Pani profesorka je vedúcou laboratória biofyziky na Ústave molekulárnej fyziológie a genetiky Centra biovied SAV, profesorkou v odbore fyzika, vedeckú hodnosť doktor vied dosiahla v odbore fyziológia živočíchov, vedecký titul kandidát vied v biofyzike. „Moja práca má teraz takpovediac dva piliere – výskum a manažment SAV. Vo výskume sa venujem elektrickým signálom, ktoré vznikajú na bunkových membránach. Sledujeme zmeny týchto signálov v jednotlivých neurónoch mozgu, pretože tieto signály zabezpečujú jeho normálne fungovanie a odchýlky sa prejavia v jeho zmenách – či už ako rôzne ochorenia, napríklad epilepsia, alebo zmeny správania, napríklad depresia alebo úzkosť,“ vysvetľuje mi.

Druhá zložka je manažment SAV, kde sa ako členka predsedníctva venuje predovšetkým organizácii doktorandského štúdia. „Zavádzame rôzne formy tréningu študentov v takzvaných mäkkých zručnostiach – ako sa prezentovať, ako písať granty, čo je to etika vedy a prečo ju treba dodržiavať. Snažíme sa identifikovať talenty a podporovať ich.“

Pani profesorka Lacinová vraví, že jej výskum je experimentálny. „Pracujeme v malom tíme, nie sme úplne zastupiteľní, niekto pracuje so zvieratami, iná kolegyňa pripravuje bunkové modely, ďalší meria elektrické signály, vyhodnocovať dáta môžeme všetci. Meriame elektrické signály z buniek a vyhodnocujeme, ako sa menia pri rôznych patologických podmienkach alebo, naopak, pod vplyvom rôznych liečiv. V marci 2020 sme zrazu zastali. Ešte som dopisovala nejaké rukopisy, dokončovala analýzy nameraných dát, ale potom bolo treba nejako pokračovať v experimentoch. Snažili sme sa príliš nestretávať v laboratóriu, ale tým sme museli znížiť počet experimentov,“ dodáva.

Potom prišlo letné uvoľnenie, ale u nich to znamenalo aj prvý prípad nakazenia kovidom na ústave a karanténa. „Potom bola jeseň a zima, prišli ďalšie obmedzenia, opäť zatvorené školy, ďalší prípad kovidu na pracovisku. Snažíme sa stále pracovať tak, aby sme sa príliš nestretávali, jeden deň niekto pripravuje bunky, ďalší deň niekto meria, iní sa zase striedajú pri zvieratách,“ vysvetľuje. Takto nehrozí karanténa všetkým naraz. Projekt vraj stále postupuje, ale pomaly. Ak v pondelok niečo rozbehnú, nemôžu si byť istí, že to aj dokončia. „Povedať si – teraz zostaneme mesiac doma a potom to naplno rozbehneme – sa nedá, závisíme od toho, čo sa deje na Slovensku, nedá sa vytvoriť si vlastný mikrovesmír.“

Ako ju vo vede vnímali muži? „Občas mi neverili, že tomu rozumiem, mysleli si, že to mám nabifľované. Počas kariéry som stretla viacerých vedcov, ktorí na ženy a mužov nepoužívali rovnakú mierku. Tento pohľad ešte nezmizol, ale uvedomujeme si ho, hovoríme o ňom, a tak prestáva byť prijateľným,“ hovorí profesorka Lacinová. Po dľa jej slov viacero výskumov ukazuje, že voči ženám autorkám existujú predsudky a aj preto menej publikujú. I keď sú náznaky, že v súčasnosti tento problém mizne. „Na niektorých pracoviskách som mala dobrých šéfov, na iných nie, ale dalo sa to prekonať pracovitosťou. Pre rozvoj mojej vedeckej kariéry boli rozhodujúce 90. roky. Mala som 30 rokov, teda vek, keď človek ešte ľahko znáša dlhé nadčasy a ľahko sa učí nové veci. Vtedy som pracovala najprv v USA, potom v Nemecku a obe miesta boli vo všetkých smeroch stimulujúce. Na tom som potom mohla stavať po návrate na Slovensko.“

Profesorka mi vysvetľuje zaujímavý fenomén. „Často sa používajú dva metaforické pojmy, ,glass ceiling (sklený strop)‘ a ,leaking pipeline (deravé potrubie)‘. Diskrimináciou v pravom zmysle slova je ten sklený strop. Na sklený strop narazí žena, ktorá by sa na vyššej pozícii mo hla osvedčiť, ale nedostane sa tam. To deravé potrubie, teda postupné vytrácanie sa žien napriek tomu, že s rastúcim vekom a skúsenosťami by sa ich pozícia mala upevňovať a rásť, môže byť skôr zapríčinené mimopracovnou záťažou.“ Je to globálny problém, a to aj v platoch, aj v nerovnosti šancí. Na záver pani profesorka Lacinová apeluje na všetkých a najmä na ženy: „Rada pre kolegyne? Ak sa stretnete s problémom, že na mužov a ženy vo vede bude používané odlišné alebo diskriminačné kritérium, hovorte o tom. Aby tento prístup prestal byť prijateľným.“

Prof. RNDr. Ľubica Lacinová, DrSc., v roku 1983 ukončila štúdium na Matematicko-fyzikálnej fakulte UK v Bratislave, odbor jadrová fyzika, doktorát získala v roku 1989 v biofyzike, v rokoch 1990 – 1991 nasledovalo postdoktorandské štúdium na Lekárskej fakulte Pensylvánskej univerzity vo Philadelphii, PA, USA. V rokoch 1993 – 2001 bola vedeckou pracovníčkou Ústavu farmakológie a toxikológie Technickej univerzity v Mníchove v Nemecku. Bola hosťujúcou profesorkou na Fyziologickom ústave Lekárskej fakulty Masarykovej univerzity v Brne a na Ústave farmakológie a toxikológie Viedenskej univerzity vo Viedni.