So sestrou Ivetou sme si ako malé veľmi rozumeli. Potom sa naše názory a spôsob života začali líšiť. Kým ja som spoznávala svet, užívala si život plnými dúškami, peniaze míňala na výlety, kurzy, krúžky, sestra trčala zavretá v izbe s počítačom. Peniaze, ktoré zarobila, si odkladala a vždy lamentovala, že má prázdnu peňaženku, veľké výdavky, ale že má na kontách viac než naši rodičia, to bolo irelevantné.

Jedného dňa som rodičom predstavila priateľa, s ktorým som sa po polroku chodenia zasnúbila. Iveta na ňom hneď našla chyby. Keď sme s Peťom začali spolu bývať, chodievala som k našim raz týždenne. Sestra, stará dievka, do mňa neustále dobiedzala, napríklad trvala na tom, aby som sa po príchode prezliekla do teplákov, lebo v rifliach som sedela v autobuse a mám na nich množstvo vírusov a bacilov. Časom ma neustále roztržky začali unavovať, a tak som prestala k našim chodievať.

S Peťom sme sa vzali a plnili si sny, zveľaďovali záhradu a vychutnávali život. Keď som otehotnela, šla som sa pochváliť aj rodičom. „Mňa za krstnú mamu nedávaj! Nebudem vrážať peniaze do cudzieho decka!“ oznámila mi sestra, hoci som ju o to vôbec nežiadala, dokonca som to ani neplánovala.

Prečo by niekto chcel, aby sa synček nenarodil? Rozum pracoval na plné obrátky. Vybavili sa mi dve bývalé kolegyne.
 

Bruško mi rástlo a mňa zachvátila nákupná horúčka. Moje kroky viedli aj do obchodu so zdravou výživou. „Ach, chúďatko moje,“ zabedákala predavačka. Prekvapene som na ňu pozrela. Spod pultu vytiahla náramok zo žltého minerálu. „Toto je talizman, ktorý vás bude ochraňovať. Niekto nechce, aby sa dieťatko narodilo.“ Pani predavačka ma ohromila. Prečo by niekto chcel, aby sa synček nenarodil? Rozum pracoval na plné obrátky. Vybavili sa mi dve bývalé kolegyne, s ktorými sme boli na nože. Ale žeby túžili po smrti bábätka?! Možno si to predavačka vymyslela, ale vedela som o nej, že vidí auru človeka, dokáže veštiť, poradiť a vyzná sa aj v bylinkách. Náramok som si pre istotu vzala.

Onedlho sa mi narodil chlapček. Rodičia si ho obľúbili, a keď mal asi dva roky, začali si ho brávať na víkend. Synček sa k nim vždy tešil. Po čase začal plakávať a odmietal k nim chodiť. Akoby sa bál. „To je tým, že je k tebe veľmi pripútaný,“ hovorila mama. Nechcela som synčeka trápiť, tak som prespávanie zrušila. Po roku, keď už synček veselo bľabotal, sme to zase skúsili. Po víkende u rodičov sa mu ústa nezatvorili. Povedal mi tiež, ako na neho moja sestra kričala, strašila ho a zamykala v izbe či oblievala studenou vodou. Ale veď to isté musela robiť aj pred rokom, len vtedy ešte nevedel rozprávať. Vysvitlo, že rodičia chodili na záhradu a jeho nechávali s Ivetou.

Keď som mame povedala, čo urobila Iveta, tak len odvetila: „Ach, tie deti, ako si dokážu vymýšľať.“ Žeby si malé dieťa niečo také vymyslelo?! Penila som. „Už ho k vám nepustím! Ak ho chceš vidieť, prídeš k nám.“ Vtedy som si spomenula aj na predavačku, ako niekto nechce, aby sa dieťa narodilo. Už som vedela, kto to je. 

Milka

Čo my na to?

Z tohto príbehu sme mali zimomriavky. Čosi temné na nás zavanulo, a hoci Milka nemá žiadne dôkazy, chápeme jej ochranársky inštinkt i indície, ktoré smerujú k sestre. Určite mnohé súrodenecké vzťahy nie sú ideálne a medzi mnohými sa objaví aj akási nevraživosť, ktorá často nemá žiadny racionálny základ. Chcelo by to dobrého terapeuta, lebo riešiť sa dá všetko, ak je vôľa.

Máte rovnako zaujímavý príbeh?

Aj vám sa prihodilo niečo, čo vás zaskočilo? Podeľte sa s nami o príbehy s nečakaným koncom na maile [email protected] Za uverejnený príspevok vám pošleme darček. Píšte na adresu, ktorú nájdete v tiráži a pripojte heslo: Nikdy by mi nenapadlo. Prosíme, zasielajte iba originálne príbehy, inak porušujete autorské práva a vystavujete sa finančnej pokute! Upozornenie: Text súhlasu so spracúvaním osobných údajov nájdete na tretej strane časopisu.