Iveta prišla o krásnu dcéru: Ráno ju našla v posteli a... Hrôza! Ako sa len TOTO mohlo stať?

Iveta Veľká: Niektorí ľudia mi vyčítali, že stále o nej píšem

Stratila som už troch ľudí zo svojich milovaných. Keď nás v roku 2008 opustil môj otec, cítila som veľkú bolesť. Tento rok v marci som stratila aj mamu. Znova som prežívala tú neopísateľnú bolesť. Rodičov som si vždy vážila, ľúbila som ich. Ich strata veľmi bolí, no najväčšiu bolesť som prežila 8. júla 2017, keď vo veku 18 rokov naposledy vydýchla moja milovaná dcérka Dominika. Z večera do rána. Večer usmiate, šťastné mladé dievča, ktoré som ráno našla v posteli bez známok života. Zabila ju pľúcna embólia, odtrhnutá krvná zrazenina, ktorá jej zapchala pľúcnu tepnu, a nedostala už možnosť viac sa nadýchnuť.

Neznesiteľná bezmocnosť

Vtedy sa mi zrútil celý svet. Najhoršie, čo sa v živote môže stať, je stratiť dieťa. Pozerať sa, ako našu milovanú bytosť, ktorú sme deväť mesiacov nosili pod srdcom, porodili, s láskou vychovávali, veľmi ľúbili, vkladajú do hrobu. Tá bezmocnosť, zúfalstvo, zo začiatku hnev na všetko i na toho „najvyššieho“, otázka, prečo sa to stalo práve nám. Ale predovšetkým veľký smútok a doživotný žiaľ v srdci. A otázka: „Čo budem robiť, ako budem ďalej bez dcérky žiť?“ Tá nekonečná bolesť so mnou zametala, no ja som jej nechcela dovoliť, aby ma úplne pohltila. Povedala som si, že budem robiť to, čo budem cítiť, čo mi bude aspoň trošku pomáhať, nech to bude čokoľvek.

Plakať, plakať a plakať

Zistila som, že v prvom rade mi pomáha vyplakať sa. A tak som nechala slzy padať hocikde a hocikedy. Kolegyniam som povedala, aby ma nechali vyplakať a hlavne ma neľutovali. Po vyplakaní som cítila veľkú úľavu, aj keď len na určitý čas. Našťastie mi pomáhalo aj vyrozprávať sa zo smútku, vypísať sa. A tak som s bolesťou v srdci a so slzami v očiach všade rozprávala, aká bola moja dcérka skvelá, aké dobré, úprimné, kamarátske dievča to bolo, ako milovala život, rodinu, priateľov. Faktom je, že som nedokázala chodiť každý deň na cintorín, tak som to nerobila. Pamätám si, keď som prvýkrát po dcérinej smrti zdobila vianočný stromček, lebo predtým sme ho vždy ozdobovali spolu. Dala som jej fotku na parapet okna tak, aby smerovala k stromčeku a ja som na ňu videla. To mi v tú chvíľu pomáhalo prežiť tie ťažké chvíle.

Aj sociálne siete pomohli

Zo začiatku som písala básne a príspevky na sociálne siete o dcérke, o mne, o mojich pocitoch, smútku. Niektorí ľudia mi vyčítali, že stále o nej píšem, že to nie je správne. No šla som svojou cestou. Stále sa riadim srdcom a pocitmi, hoci teraz, štyri roky po tej hroznej tragédii, už píšem a plačem menej. Nie preto, že by som sa s Dominikinou smrťou vyrovnala. S tým sa človek nikdy nevyrovná, len sa s tou bolesťou naučí žiť. Vyzerá to ako otrepaná fráza, ale je to úplná pravda. Na sociálnych sieťach som spoznala mamy, ktoré majú tiež v nebi svojich anjelikov, podporujeme sa, delíme o svoju bolesť a to pomáha. Mám šťastie na pár ozajstných priateľov, ktorí ma vedia vypočuť, milujúcu rodinu, predovšetkým manžela a syna, pre ktorých tu chcem ešte byť a kráčať životom aj s tou veľkou, nekonečnou bolesťou. Verím, že sa raz tam „hore“ stretneme.