Izabele ZOMREL muž tesne pred Vianocami: ZNENÁVIDELA sviatky, až kým...Uff, neubránite sa slzám

Martin bol dokonalý muž. Na naše prvé spoločné Vianoce mi kúpil kopu vianočných ozdôb a svetielok, pretože vedel, ako milujem ich atmosféru. V ten rok ma pod stromčekom požiadal o ruku a najkrajšie sviatky v roku sa tak pre mňa stali ešte krajšími.

Ťažká cesta za bábätkom
Po svadbe sme sa snažila o bábo, ale keď sa nám dlhšie nedarilo, zašli sme k lekárovi. Vyšetrenia neukázali žiadnu závažnú príčinu ani na jednej strane. Martin mi vravel, že si to žiada čas a najmä pokoj, no ja som tlačila na pílu, ako sa hovorí. Prestala som si užívať bežné dni a to krásne okolo mi utekalo pomedzi prsty. To, že Martin tu bol pre mňa vždy, keď som potrebovala, staral sa o mňa, zaspávala som v jeho náručí a rovnako som sa v ňom zobúdzala, som už brala ako samozrejmosť. Keby som len bola vtedy tušila…

Posledné pohladenie
Opäť sa blížili Vianoce a nezabudla som podotknúť, že zase bez bábätka. Videla som smútok v jeho očiach a hneď, ako som to povedala, zamrzelo ma to, ale slová som nevedela vziať späť. Tak ako každý iný večer, aj v prvú adventnú nedeľu som zaspala na jeho ramene a zobudila sa na bozk, ktorý mi vtisol na líce, keď v to pondelkové ráno odchádzal do práce. Ešte v polospánku som mu pripomenula, že večer budeme zdobiť stromček. Pohladil ma po vlasoch na znak súhlasu a so slovami, že ma miluje, odišiel do práce. Podvečer mi už klopala na dvere polícia so správou, že môj muž mal smrteľnú autonehodu. Keď sa vracal z práce, narazil do jeho auta nákladiak, ktorý dostal šmyk.

Zlý sen
Dni, ktoré nasledovali, mám pod rúškom hmly. Nemocnica, moji aj jeho rodičia, pohreb, ľudia, ktorí mi trasú pravicou a vyjadrujú podporu. Keď som prišla k sebe, všetku výzdobu som dala preč. Nenávidela som Vianoce, nenávidela som celý svet. Nevychádzala som z bytu, iba som spala a plakala. Nemala som chuť jesť, bolo mi stále zle od žalúdka... Nevedela som, ako mám ďalej žiť.

Podržali ma rodičia
Na Štedrý deň vpadla do spálne moja mama s predslovom, že keď zomrel Martin, nemusím teraz aj ja. No to presne som chcela, umrieť. Nenávidela som sa za to, že som mu častejšie nehovorila, ako ho ľúbim, že som ho v to osudné ráno viac neobjala. Mama ma donútila vstať a jesť, no opäť som iba vracala. Bolo mi jedno, že je Štedrý deň, veď už aj tak nikdy Vianoce sláviť nebudem. Rodičom som sa nepozdávala, bola som bledá a neudržala v sebe jedlo. Pod nátlakom ma odviezli na pohotovosť, kde mi povedali správu, ktorá mi zmenila život.

Najkrajší darček
Bola som tehotná. Tak dlho sme obaja čakali na tento moment, len škoda, že sa ho môj manžel nedočkal. Stratila som Martina, ale ostalo mi tu po ňom naše vytúžené bábätko. Bol to zázrak Štedrého dňa. Stále mi chýbal Martin. Napriek tomu, že tu už nemohol byť fyzicky so mnou, dal mi ten najkrajší vianočný darček. Dal mi takú obrovskú lásku, kým žil, a ešte väčšiu po svojej smrti. Opäť som uverila v čaro Vianoc a každé, ktoré trávim s naším synčekom, si užívam. Namiesto Martina som dostala pod stromček Martinka a tento darček už nikdy nič neprekoná. Ani nič iné nechcem.