Závisť je jedna z tých menej pekných a nepríjemných ľudských emócií. Cítime ju vtedy, keď má niekto iný to, po čom túžime (veci, vlastnosti, postavenie, vzťahy), a cítime krivdu, že to všetko nemáme alebo sa nám to nedarí mať. Emocionálne vyzretí ľudia dokážu pracovať s takýmto pocitom a pretaviť ho napríklad do motivácie: „Aj ja sa budem snažiť získať to svojím úsilím.“ Veľa ľudí však závisť nedokáže spracovať a necháva sa ňou spaľovať zvnútra. Potom ju pretavujú trebárs do uštipačných poznámok aj rôznych zúfalých činov. Toto sú vaše postrehy.

Zita: Kolegyňa mi závidela povýšenie v práci

S Radkou sme boli dobré kolegyne aj kamarátky a často sme sa stretávali mimo kancelárie. To všetko sa však pokazilo, keď ma šéf povýšil na lepšie platené miesto. Radka mi síce gratulovala, ale úsmev bol akýsi silený. Keď sme spolu išli na obed, neodpustila si uštipačné poznámky: „Myslíš si, že to tam budeš zvládať? Vieš, aká to je zodpovednosť! Nebudeš mať žiaden voľný čas. Podľa mňa by sa na to miesto hodila skôr Erika...“ Postupne sa to stupňovalo.

Napríklad situácia pri výťahu: „Vidím, že už ma ani nepozdravíš, ty hráš už inú ligu, že?“ Zaskočilo ma také správanie a trápilo ma, dokonca som sa začala cítiť previnilo za to, že som to miesto dostala. Najhoršie bolo, keď som sa od inej kolegyne dopočula, že Radka o mne vyhlasuje, že to miesto som dostala za isté „službičky“ šéfovi a že k sebe máme veľmi blízko. Od Radky by som to naozaj nečakala.

Keď som sa spýtala, či má nejaký problém a či je to pravda, že o mne rozširuje takéto reči, všetko poprela. Povedala, že mi nemá čo závidieť a na šírenie rečí nemá čas, lebo na rozdiel odo mňa pracuje ako otrok. Viac mi nebolo treba. Prerušila som s ňou kontakt. Radka nakoniec odišla z firmy a mne sa uľavilo. Ale neskôr som pochopila, že Radka nebude ani zďaleka jediný žiarlivec, ktorého v živote stretnem...

Daniela: Na našom novom dome všetko kritizovali

Ach, ako rada by som povedala, že Slovákov sa závisť netýka. Nie je to, žiaľ, pravda a poznám zopár ľudí, ktorí by závideli, ako sa niekedy hovorí, aj pekné počasie na pohrebe. Potvrdilo sa mi to minulý rok, keď sme si kúpili dom a splnili si tak sen. Už krátko po nasťahovaní si u nás návštevy podávali kľučku, všetci boli zvedaví. Moje predstavy o tom, ako sa s nami budú tešiť a azda pochvália aspoň niečo, sa veľmi rýchlo rozplynuli. Áno, boli aj takí, ktorí sa s nami tešili, ale na moje prekvapenie bolo veľa aj tých, ktorí vyslovene hľadali akékoľvek chyby, len aby mohli kritizovať.

Často som počúvala vety ako: „No, my to máme doma oveľa lepšie,“ prípadne, „Toto sa vám akože naozaj páči?“ Najskôr som z toho bola rozladená, ale časom som pochopila, že z ľudí hovorí závisť. K domu patrí aj nádherná záhrada, ktorá sa končí priamo pod lesom. Preteká cez ňu malý potôčik a je v nej veľa krásnych kríkov, stromov, kvetov. Raz prišla ďalšia návšteva, ktorá prehliadku domu absolvovala so zaťatými zubami a takmer bez slov. Keď som sa opýtala, či sa chcú pozrieť na záhradu, dostala som odpoveď, že načo by šli, veď je to len obyčajná záhrada ako všetky ostatné. Dotyční majú veľmi radi záhradkárčenie, ale ich záhrada je menšia ako tá naša, tak im závisť nedovolila ísť sa pozrieť. Našťastie, pozitívnych reakcií bolo viac ako negatívnych! Nad závistlivcami sa už viem povzniesť, lebo je viac než isté, že nikdy nebudú šťastní a spokojní. 

Priatelia im komentovali nový dom negatívne.
Priatelia im komentovali nový dom negatívne.
Zdroj: Shutterstock

Soňa: Slováci sú nešťastní ľudia

Slováci sú podľa mňa nešťastní ľudia, obzvlášť generácia našich rodičov. Samozrejme, nie výlučne, ale od nich to ide ďalej. Nevedia, ako si dopriať a užívať si, cítia sa previnilo, a tak nevedia dopriať ani ostatným. Myslím, že ľudia, ktorí neprežili väčšinu života v komunizme alebo v ňom nevyrastali, sú v tomto smere oveľa slobodnejší. Nehovorím, že nepoznajú závisť, ale viac si uvedomujú, že majú život vo svojich rukách a ako si ustelú, tak budú spať. Ak aj závidia, je to iné. Závisť u nich je skôr inšpirácia, nejaký prvotný pocit, ktorý ak správne spracujeme, tak nemusí byť vôbec kontraproduktívny. Práve naopak!

Patrícia: Vám sa žije!

Slováci sú veľmi závistliví. Ani sa to nesnažia skrývať, často to povedia rovno do očí. Keď sme s mužom prišli na dovolenku k rodičom na Slovensko (žili sme v Nemecku), tak som počúvala: „Ó, ako vám je dobre, chodíte na dovolenky,“ a tak ďalej. A pritom videli len fotky na Instagrame. Mne závideli aj to, že som každý deň chodila po lese na menšiu turistiku. Preto som skončila so zverejňovaním fotiek na sociálnych sieťach. Mala som kamarátku zo strednej, ktorá v Nemecku žila odo mňa 200 kilometrov. A tak závidela, že veľa vecí opakovala po mne. Musela si kúpiť to, čo som si kúpila ja.

Martina: Išla som svojou cestou a bola som tŕňom v oku

V malých obciach si všetci vidia až do hrdla, zvyknú si závidieť aj tú nádchu a tam, kde vás nepoznajú, vás neriešia, lebo nie je čo. Pochádzam z malého mesta a závisti z toho, že som sa rozhodla ísť svojou cestou s množstvom práce a bez dovolenky viac ako 20 rokov, som si užila až-až. Určite však sú aj tí, ktorí doprajú a nezávidia.

Napísali ste nám na Facebooku

Jana: Ak ste krajší ako opica, bohatší ako žobrák a múdrejší ako hlupák, máte problém, lebo už je čo závidieť. Stačilo by nevystatovať sa maličkosťami.
Adriana: Áno, Slováci sú veľmi závistlivý národ. Ešte aj samotu a chorobu niektorí závidia.
Dávid: Slováci majú, bohužiaľ, závisť v krvi, aj keď v niektorých prípadoch sa dokážu zomknúť a pomôcť. Ale to je len výnimočné a stále prevláda tá závisť.
Kačena: Závisť je sviňa. Pre závisť vzniká nenávisť a ja to pociťujem na vlastnej koži. Verte, nič nie je horšie, ako pre takých ľudí chodiť na políciu a úrady.
Tinka: Jasné, že sa nájdu aj závistlivci, no každý má možnosť mať sa lepšie a mať viac. Ale z gauča pri telke sa veľa nedosiahne.
Eva: Závisť je najväčšia forma uznania.
Monika: Ľudia závidia aj invalidný dôchodok alebo to, že ste na péenke. Stalo sa mi to neraz.
Michaela: Mám pocit, že je to všade na svete rovnaké. Len v iných kultúrach sa to viac skrýva, ale závisť a neprajnosť sú hlboko zakorenené ľudské vlastnosti, ktoré zatiaľ ani jedna kultúra, kde som žila, nevymietla. Niektoré kultúry sa ich však naučili potláčať. Tým, že Slováci sú priami, o to priamejšie vyjadrujú závisť.

Nie je to s nami také zlé…

Opakom závisti je prajnosť. Pocit, keď druhému prajem a doprajem to, čo možno sama nemám. Príbeh Jarky je dôkazom, že to s nami nie je také zlé.

Jarka: Tešili sa, ako sa zariaďujeme

Prisťahovali sme sa do malej dedinky a postavili dom, ktorý bol možno
o trochu väčší ako tie v susedstve. Nikdy sme netúžili nejak vyčnievať alebo sa vystatovať, skrátka sme potrebovali priestor pre naše tri deti. Susedia nás od začiatku skvele prijali a pomáhali nám so všetkým, čo sme potrebovali. Jedna rodinka v susedstve, ktorá žije naozaj veľmi skromne, nám pomáhala so záhradou aj s rozbehnutím vlastného chovu králikov a sliepočiek. Mala som dokonca pocit, že čím menej majú, tým viac nám dávajú. Pravidelne nám nosili koláče, džemy či zaváraniny. Vždy mali dobrú radu, keď sme potrebovali. Sused obdivoval auto môjho muža, susedka zase moju veľkú kuchyňu, tešili sa, ako sa zariaďujeme a ako sme sa zabývali. Cítila som, že je to z ich strany úprimné. V meste som sa s takou prajnosťou nikdy nestretla.

Napísali ste nám na Facebook

Veronika: Z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že sa oveľa častejšie stretávam s dobroprajnými ľuďmi. Sama sa snažím ľuďom skôr priať, pretože verím, že ako sa budem správať k iným, tak sa oni budú správať ku mne. Veď nie nadarmo sa hovorí: „Daj a bude ti dané, praj a bude ti dopriate.“

Žužu Frank: Moja babka vždy hovorievala: „Daj a bude ti dané, praj a bude ti dopriate.“ Tým sa riadim a so závisťou problém nemám, rada doprajem iným. Susedov mám úžasných, takmer ako druhú rodinu. Žiadna závisť nehrozí, len pohoda, láska a tolerancia. Ono je to aj o tom, aký človek si, takých ľudí priťahuješ.