Na jednej strane ľudská dobrota, na druhej hyenizmus: TOTO videl otec Peter na vlastné oči...

Keď konflikt vypukol, na východe boli jarné prázdniny a otec Peter bol s rodinou na dovolenke. Po príchode domov zisťoval, ako sa dá pomôcť, a to najmä od kolegov, ktorí pôsobia vo farnostiach blízko hraníc, ako je napríklad Vyšné Nemecké. Zapájali sa pridružené farnosti, osobitne spomínal farnosti Sobrance a Michalovce, ktoré sa pod vedením miestnych kňazov zapojili do pomoci a organizácie. „Vytvorili sme istý systém pomoci a hlavne prvého kontaktu, aby ľudia, ktorí prechádzajú cez hranice, dostali teplý nápoj, v tom čase boli ešte silné mrazy, alebo deku. Keďže prichádzali matky s deťmi, bolo nutné zabezpečiť plienky, hygienické potreby pre ženy a také triviálne veci, nad ktorými sa možno ani nezamyslíte, kým vám nechýbajú.“

Podľa jeho slov kňazská služba nespočívala v duchovnej činnosti, skôr v koordinácii dobrovoľníkov, ale aj v rozdávaní povzbudivých slov či prívetivého úsmevu. A druhou činnosťou bolo zabezpečovanie zdrojov. „U mnohých som videl obrovskú ochotu, dokonca sme zistili, aké je dobré mať kontakty. My kňazi sme sami osebe nemali také zdroje, ale podarilo sa nám zohnať napríklad varné kanvice na čaj či kávu, dodávky, stany, kvantum materiálu, čo doniesli ľudia. Bol to obrovský zástup dobrých ľudí, ktorí pomohli z materiálnej či finančnej stránky na základe vyhlásenej zbierky v chrámoch cez gréckokatolícku eparchiálnu charitu.“ Otec Peter hovorí, že kňazi sa striedali v službe. Vždy bolo viacero dobrovoľníkov a aspoň jeden kňaz, ktorý ich koordinoval.

Potom bolo treba zabezpečovať odvoz, čo bola ďalšia služba pre utečencov z Ukrajiny. „Bol som ako dobrovoľník v Košiciach či už na železničnej stanici, alebo v rámci biskupského úradu. Ale neboli tam iba kňazi, prišlo veľa laikov z celého Slovenska, Nemecka i Česka. Dokonca sa nás ateisti pýtali, či môžu s nami pracovať, čo bol taký úsmevný moment, a nakoniec si pochvaľovali našu činnosť,“ smeje sa priateľský otec Peter. Vraví tiež, že pri dobrovoľníctve panovala obrovská solidarita medzi ľuďmi, bez ohľadu na vierovyznanie, svetonázor, čokoľvek. Padali akékoľvek zábrany a bolo dôležité iba jediné – vôľa pomáhať.

Páter Peter, ako kňaza niektorí volajú, spomína, že keď do Košíc začali prichádzať utečenci autobusmi alebo vlakmi, spolu s cirkvou sa zapojilo do pomoci aj mesto Košice a Košický samosprávny kraj, a tak mnohým začali hľadať a nachádzať ubytovanie. Buď dočasné, alebo trvalé. Niektorí si potrebovali aspoň deň, dva oddýchnuť, kým budú pokračovať na západ. Až 90 percent ľudí boli matky s deťmi, ktoré boli dezorientované, vyľakané, unavené. Niektorých už na hraniciach čakali rôzni priatelia a príbuzní. „Ako takmer vždy, našli sa aj paradoxy, keď je na jednej strane veľká humanita a ochota pomáhať a na druhej strane je hyenizmus a túžba profitovať z nešťastia ostatných. Boli prípady, keď utečencov nabrali do áut a po pár kilometroch ich v noci vysadili v strede poľa. Povedali im, že buď zaplatia, alebo ich tam nechajú,“ hovorí s nepochopením v hlase. Dodáva, že sa to dialo najmä na začiatku, no neskôr bolo aj toto „ošetrené“. „Ak chcel niekto pomôcť odvozom, policajti alebo colníci ho preverili, zaregistrovali si ho na jeho občiansky preukaz. Prítomní boli policajti i vojaci, ktorí boli vždy duchaplní a prítomní či už profesionálne, alebo ľudsky a celú situáciu perfektne zvládali,“ konštatuje.

V Košiciach bolo základom pomoci vysvetliť utečencom, do ktorého vlaku sadnúť. Vlaky sú zadarmo, ale ak chceli miestenku, zaplatili jedno euro. Mnohokrát im ľudia poskytli voľné finančné prostriedky. „Spomínam si, ako prišiel za mnou pán, ktorý mi povedal, že nevládze inak pomôcť, a len tak mi dal sto eur. Keď ma videl v kňazskom rúchu, zrejme ma považoval za dôveryhodného.“ Z takýchto darov im platili napríklad aj miestenky. Mohli tak pomôcť i ľuďom, ktorí naozaj nemali nič. „Zažil som muža vo veku 40 až 50 rokov z Gruzínska, ktorý sa ocitol v Košiciach a vedel iba po rusky a po gruzínsky. Začal som s ním komunikovať, pretože nemal vlak zadarmo, ten mali len tí s ukrajinským pasom.“ Otec Peter vyzistil, že Gruzínec bol na Ukrajine na pracovnej stáži, ušiel naozaj bez ničoho, bez hotovosti i kreditky, len s pasom. Chcel ísť do Varšavy. Keď som povedal, že je v Košiciach, ani nevedel, kde to je, v akom štáte. Potreboval sa dostať do Gruzínska. Bol dezorientovaný, ani nevedel, ako ušiel z Ukrajiny. „Zo spomínaných finančných prostriedkov sme mu zohnali lístok na vlak do Prahy. Povedal mi, že mu mám dať kontakt, a po týždni a pol mi naozaj poslal esemesku a pýtal číslo účtu. Tie peniaze mi vskutku poslal naspäť. Možno sme mali váhať, či mu uveriť, či nie, a vidíte, verili sme mu a nakoniec ešte aj vrátil peniaze, hoci nemusel.“

Nastala aj situácia, keď sa kňaz dostal do kontaktu so skupinou šesťdesiatich Rómov, ktorí boli ihneď obvinení, že len zneužívajú situáciu. Nakoniec vysvitlo, že naozaj ušli z vnútrozemia Ukrajiny a utekali pred vojnou. „Boli to intelektuálne slabší ľudia a riešiť ich situáciu bolo chvíľami až tragikomické. Chceli ísť do Nemecka, no vlastne s ničím. Opäť som videl predsudky, lebo to boli Rómovia, ale chvalabohu sa to vyriešilo a pomohli sme im. No videl som, ako ochota pomáhať podvedome klesla. Neodsudzujem nikoho, ale predsudky sú v nás stále hlboko zakorenené a to sa mi potvrdilo. Je to také zvláštne, keď si spomeniem, ako sme hovorili, že pandémia nás naučila mnoho vecí. Najskôr sme tlieskali lekárom a po nejakom čase sme ich takmer opľuli a vyhrážali sa im. A bojím sa, aby to tak nedopadlo aj s ľuďmi, ktorým dnes poskytujeme príbytky. Že tu nebudú vítaní...“

Viacerí dobrovoľníci, ktorí boli na miestach prvého kontaktu, sa tam nakazili kovidom. „Hoci sme rozdávali Ukrajincom antibakteriálne gély, rúška a respirátory. Ale čo ma milo prekvapilo, bolo, že som nepočul sťažovanie, brali to tak, ako to je, že sa to proste stalo. A to bol pre mňa opäť moment na zamyslenie, pretože pred dvoma rokmi by to bola katastrofa. Dnes si ľudia povedali, že napriek riziku idú pomáhať,“ uvažuje. Zároveň bolo na hraniciach veľmi silné cítiť emócie ľudí, ktorí si vydýchli, že sa dostali z Ukrajiny. Dostali povzbudenie, milé slovo, teplý čaj či nejaké potreby. Vraví, že mnohí ani nič nechceli a rovno utekali ďalej, hnal ich strach. „A mnohí odmietali s tým, že nám nechceli robiť starosti,“ dodáva.

Podľa jeho slov matky, ktoré prichádzali s deťmi, často nemali nič. „Pobádal som deti, ktoré s mamami prichádzali, aby si zobrali hračku, neskôr sme sa naučili, že to je ,igruška‘. Vidieť to svetlo v detských očiach, keď si brali dinosaura, tigríka či leva, bolo neopísateľné. Vyčariť úsmev na detskej tvári je najkrajší pocit a o to viac, keď viete, že tie deti toho dobrého za posledné dni nezažili veľa.“ Vraví, že prišlo aj dievčatko, ktoré myslelo aj na sesternicu, a spýtalo sa, či môže zobrať ešte jednu igrušku pre ňu. „A keď som toto videl, že to dieťa pri tom všetkom myslí aj na svoju sesternicu, napadla mi myšlienka, že naozaj pomáhame tam, kde treba.“ Spomína aj na chvíle, keď sa utečencom tlačili slzy do očí. Oni im vyjadrovali spolupatričnosť a upokojovali ich, že už je dobre. „Naozaj sa mnohým tlačili slzy do očí, keď videli, že na nich čakáme, a slová v ukrajinčine alebo ruštine, že ďakujú, zaznievali neustále.“

Otec Peter zistil, že byť človekom je viac ako čokoľvek iné. „Ako vzletné slová, katechéza či teológia. Najväčšia je teológia človeka – ukázať, že ja som tu s tebou, poď, môžeš sa o mňa oprieť a chcem ti pomôcť. V tom momente sme medzi sebou cítili Boha a bola to najúžasnejšia skúsenosť cirkvi. Tú netvoria len kostoly a inštitúcie, ale spoločenstvo ľudí. Tie krátke momenty, keď odovzdávate vodu alebo pečivo a keď ten človek si ich preberá, a to puto, ktoré vznikne na pol sekundy, sú asi najväčší dôkaz, že ľudskosť sa nevytratila napriek tomu šialenstvu, čo sa teraz deje. Hoci sa na jednej strane stretávame s množstvom zloby a nenávisti, vyvažujeme to dobrom a šľachetnosťou, ktoré mnohí ľudia poskytujú. Bezradnosť, zúfalstvo, nešťastie, skľúčenosť či smútok sa menili práve tam na nádej a moment „rozsvietenia sa“ v tme a to bolo pre mňa veľmi silné. Viem, že sme tým ľuďom nevyriešili problémy a čaká ich množstvo prekážok, ale aspoň ten jeden moment je naozaj pekný.“