Bola to MAGICKÁ príťažlivosť, no ich láska bola TABU! Bol to jej BRATRANEC, no nakoniec sa...

Boli sme deti a o zákaze lásky medzi príbuznými sme nič nevedeli. Videli sme sa vždy cez prázdniny a boli to moje najkrajšie chvíle v detstve a počas dospievania. Naša babka bola božia žena, dobrá a pobožná, starala sa o nás a milovala nás. My dvaja sme sa zase na oplátku snažili nerobiť vylomeniny. Ale občas sa niečo predsa len prihodilo, boli sme deti s bujnou fantáziou, a tak sa dalo predpokladať, že nie vždy sa budeme správať podľa predstáv dospelých. Vytvorilo sa medzi nami zvláštne puto, ktoré prerástlo v puberte do príťažlivosti, ktorej sme len ťažko odolávali. Ešte aj tá babka vycítila tú neviditeľnú energiu.

Raz sme sa hrali na manželov a babka nám zdôraznila, že my dvaja sme ako brat a sestra a manželmi nemôžeme byť, preto by sme sa nemali na to ani hrať.

Neviem kedy ani ako, ale jednoducho sme sa do seba až po uši zaľúbili. Naše držanie sa za ruky, pohľady a bozky boli také sladké a omamné o to viac, že boli tajné.

Prázdniny sa vždy skončili a my sme si volali a písali a na strednej škole naše stretnutia ustáli. Boli sme veľkí na prázdniny u babky, tak sme si vymýšľali spoločné výlety a rodičia súhlasili. Ani by im nenapadlo, že na tom výlete prežívame najkrajšiu lásku svojho života.

Adam začal študovať na vysokej škole, ja som začala pracovať a museli sme riešiť, čo bude s nami ďalej. Ja som chcela našu lásku zverejniť a zlegalizovať, Adama to nikam nesúrilo, mal strach, tak sme to odďaľovali, až sme sa rozišli. Prišlo to z jeho strany. Povedal, že má toho veľa v škole a necíti sa ešte na vážny vzťah. Tak sa každý z nás pokúšal žiť vlastný život, ale naozaj iba pokúšal, lebo vždy, keď sme sa videli, boli sme k sebe nevysvetliteľne priťahovaní.

Prešli roky a my sme to skoro vzdali, no po skončení vysokej školy sa naše cesty skrížili v jednom meste skoro v tej istej práci. A láske sa viac nedalo brániť, aj po rokoch sme k sebe cítili to, čo v detstve a puberte. Problémom bola rodina. Ako im to povedať? Ako to urobiť?

No nakoniec sme sa odhodlali. Bolo to jednoduchšie, ako sme si mysleli. Všetci si tak trochu všimli, že máme nadštandardný vzťah, ale všetci sa báli o naše potomstvo a o to, čo povie zvyšok rodiny. Môj otec a jeho mama síce boli brat a sestra, ale nevlastní, mali iného otca, no jednu mamu, našu babku, a to nič nemenilo na tom, že sme bratranec a sesternica.

Premýšľať týmto smerom sa nám nechcelo. Kaziť si šťastie strachom, to môžeme aj neskôr. Svadba v rodisku medzi príbuznými však neprichádzala do úvahy. Najhoršie to znášala babka. Nesúhlasila s tým a ani cirkev.

Vzali sme sa v tichosti na úrade a odsťahovali sa čo najďalej, aby sme nikoho neprovokovali. Máme krásnu a zdravú dcéru a pokojné manželstvo. A aj keď stále cítime zvláštne napätie v rodine, keď sa objavíme, po rokoch to nakoniec každý v tichosti akceptuje.

... aj keď sú u nás manželstvá medzi bratrancom a sesternicou legálne ako vo zvyšku Európy, v niektorých kútoch zeme to tak nie je? A aj u nás je to z cirkevného a genetického hľadiska problematické. Keďže sa to nedeje často, príbuzní naozaj zriedka vstupujú do manželstva, a pre tých, čo plodia potomkov s príbuznými, je štyri- až sedempercentné riziko genetickej poruchy, čo nie je zase také veľké riziko, je to teda na zvážení toho páru.