Judita má traumatizujúci zážitok: Prenasledoval ju a...Zasahovala aj polícia! Má z mužov STRACH

Po skončení vysokej školy som bola dlho bez priateľa. Posledný vzťah so mnou natoľko zamával, že som chlapov nemohla ani nechcela vidieť. Nezadaný status mi úplne vyhovoval, až kým sa neozvala potreba fyzickej blízkosti a občasného pohladenia.

Tlak okolia
Všetky kamošky boli zamilované, otŕčali mi snubné prstene, rozprávali o deťoch. Hoci som sa naplno venovala získavaniu praxe, osobnému rozvoju, rozširovaniu pracovných obzorov, okolie mi vtĺkalo do hlavy, že v mojom veku už boli ženy dávno vydaté a mali aj deti. Cítila som sa ako stará dievka. A to som mala len niečo po dvadsaťpäťke. Nemala som veľkú skúsenosť s „lovením“ na diskotékach, tak som sa rozhodla zbaliť niekoho cez online zoznamku, ako mi radili kamarátky. Jedna si tam dokonca našla manžela.

Zdržanlivý Matúš
Po pár viac či menej vydarených schôdzkach mi nakoniec padol do oka vysoký tmavovlasý muž menom Matúš. Bol pekný, i keď trochu hanblivý, ale bol veľmi pozorný a tým si ma získal. Netlačil na pílu a to sa mi pozdávalo. Začali sme spolu tráviť čas ako priatelia. Chodili sme sa korčuľovať, na prechádzky, do kina… Čas s ním bol pre mňa po dlhom čase príjemným spestrením.

Princ na bielom koni
Matúš bol inteligentný, mali sme plno spoločných tém a mala som pocit, že sa zhodujeme i v názoroch a dokončujeme si navzájom vety. Moja mama bola nadšená, bála sa, že ostanem „na ocot“. Do vzťahu s Matúšom ma tlačila. Mne to nevadilo, mala som radosť, že aj mama je spokojná. A mne sa na­ozaj zdalo, že s ním skončím pred oltárom. Prišli prvé letmé dotyky, neskôr bozky. Mala som pocit, že je čas aj na prvé posteľné radovánky. Obaja sme radi cestovali, a tak sme šli na víkend do Paríža. Bol úžasný milenec a bola som v siedmom nebi. Po návrate z Francúzska mi ponúkol, aby som sa k nemu nasťahovala. Váhala som, pretože býval v susednom meste, ale súhlasila som. Svoj byt som teda prenajala študentkám a do práce dochádzala.

Chorobne žiarlivý
Spočiatku mi s ním bolo krásne, boli sme stále, naozaj stále spolu. Rozmaznával ma, kupoval mi darčeky, nosil na rukách, posielal do práce kvety. Práca sa však stala prvým dôvodom našich hádok. Mala som v nej kolegov a to sa mu nepáčilo. Neviem, prečo som už vtedy nevidela jeho choré správanie. Mala som asi pevne nasadené ružové okuliare. Začal ma kontrolovať cez telefón, čo ma pri práci veľmi rušilo. Neustále mi volal, písal, a keď som neodpovedala do niekoľkých minút, neváhal v esemeskách rozbehnúť urazený monológ. Mal dokonalý prehľad o tom, kedy som a nie som online na sociálnych sieťach, čo a kedy na ne prispievam, a ak som náhodou „svietila nazeleno“ a nenapísala, oheň bol na streche. Prebudil sa v ňom chronický žiarlivec.

Zasahovala polícia
Nabralo to také obrátky, že som si povedala koniec, odchádzam, no uprosil ma, aby som ostala. Kľačal na kolenách a plakal, že sa polepší. Ostala som, ale on sa nezmenil. Potajomky som odišla o pár týždňov neskôr, keď bol v práci. Poprosila som o pomoc rodičov a vrátila som sa do svojho starého bytu. Samozrejme, že to nešlo ľahko, volal mi a vypisoval, prosil, plakal, vyhrážal sa. Bolo to strašné. Zmenila som si číslo, ale nepomohlo to. Raz sa objavil pred mojou prácou, inokedy stál pred domom mojich rodičov a vykrikoval na mňa, lebo si myslel, že ma schovávajú. Jedno ráno sa objavil pred dverami môjho bytu. Zabuchla som ich skôr, ako sa mi vtlačil dnu. Vyhrážal sa mi, kopal do dverí, až susedia zavolali políciu. Bolo to strašné. Začal sa vyhrážať aj mojej rodine a vtedy som požiadala o zákaz priblíženia. Až vtedy prestal, ale vždy, keď idem po ulici, mám pocit, že vyjde spoza rohu alebo že ma sleduje.

Strach z mužov
Od aféry s Matúšom mám strach zoznamovať sa s mužmi. Vôbec už netúžim po vzťahu a nikto z rodiny a zo známych, dokonca ani mama, sa tomu nečudujú. Neskôr ma prosila o odpustenie a sypala si popol na hlavu, že ma tlačila do vzťahu s psychopatom. Odvtedy mám strach z mužov. Nerada sa s nimi zoznamujem, nerada sa im pozerám do očí. Viem, že to musím riešiť, a navštevujem terapeuta, ale mám obrovský blok. Ešte aj dnes, keď idem spať, počujem, ako spoza dverí môjho bytu kričí, že ma aj tak dostane. Z cieľavedomej ženy, ktorá vedela, čo od života chce, sa stalo ustráchané klbko. Keby som si vtedy nenechala nahovoriť, že život, s ktorým som bola spokojná, nežijem správne, vôbec sa mi to nemuselo stať...