Skutočný príbeh: Julka bola v šoku, NA PRECHÁDZKE v lese ju napadol ZÚRIVÝ muž so psom, musela

Každé popoludnie chodíme na prechádzku so psíkmi z útulku. Máme psíky, ktoré sú najšťastnejšie v lese, kde nie sú ľudia a autá. Mesto je pre ne stresujúce. Cítim sa rovnako ako ony, takže rada si z nich vyberám „parťákov“ do lesa. Menšie psíky, psíky, ktoré majú radšej park, mestské uličky, tie si berú deťúrence alebo rodinky na prechádzku. Ale fakt by som si nemyslela, že nám preto niekto bude nadávať do debilova vyháňať z lesa. Občas sa niekto našiel, kto na nás kričal spoza plota, ale kým som sa necítila ohrozená a len mi to bolo nepríjemné, neriešila som to. Ale toto bolo iné.

V zime sa skoro stmieva, ale na prechádzky treba chodiť, tak sme sa ako vždy za tmy vracali z lesa. Zrazu na nás vyletel obrovský pes. Boli sme dvaja, aj my sme mali veľké psy, sučku a psa. Kričali sme na pána toho psa, nech si ho vezme na vôdzku. On nám začal hrubo a vulgárne nadávať. Psa môjho kamaráta videl, ale Miu, moju sučku, v tej tme nevidel. Tá sedela pri mne a len čakala, čo sa bude diať.

Ten chlap neprestával s vulgarizmami a nadávkami a nasmeroval si to ku mne, že mám držať pi…, že mi jednu vrazí, a tak ďalej… Kopa nepublikovateľných slov. Keď bol meter odo mňa, moja Mia sa predo mňa postavila, aby ma bránila. V ten moment sa zastavil. Čakala som najhoršie, že po ňom skočí a potom po nej skočí jeho pes a do toho sa vrhne náš druhý veľký Rex. Bolo by to čisté nešťastie. Pre všetkých.

Zrazu sme zbadali svetlá a bežiacich chlapov spoza plota, že čo sa stalo. Tak sme vraveli, že nás ohrozuje chlap a že máme dva psy, on má tiež na voľno psa a nechce odísť. Vyhnali ho a nás pustili k sebe za bránu, aby sme boli v bezpečí a počkali. Bola som vďačná, že jeho pes mal viac rozumu ako on sám a nenapadol nás. A hlavne za to, že sa tam ako na zavolanie objavili naši záchrancovia. Ešteže ľudia trávia víkendy na chatách. Lebo všetko mohlo dopadnúť inak.

Je to šialené, čo sa s ľuďmi deje. Toľko nezodpovednosti a zloby. Občas sa však stáva, že s takým človekom si nevie dať rady nikto. Stále je okolo nás čoraz viac ľudí s psychickými problémami, do hlavy iným nevidíme. Na druhej strane, dobro ešte nevymrelo. Mali sme šťastie alebo sa nad nami zľutovala vyššia moc. Chodím často sama po lese, po túrach, behať i na prechádzky so psíkmi. Odvtedy som oveľa opatrnejšia. Kedysi som sa bála divých svíň, ale viac sa treba báť ľudí. Zviera utečie, človek ublíži.

Tam medzi stromami som sa cítila viac v bezpečí. Medveď, prasiatko, srnka, nejaká líštička, ale teraz už rátam aj s ľuďmi, lebo nikdy neviete, koho stretnete. Po príchode domov mi trvalo dlho, kým som sa dala do poriadku. Objednala som si paralyzátor, lebo viem, že ma nohy znova niekam povedú, ale nech ma nechráni len píšťalka na krku. Kiežby sa takéto niečo nestávalo. Stáva sa a čoraz častejšie. Dávajme na seba pozor!