Keď Jánov otec zistil, že je gay, vyhadzoval ho z bytu! A nielen to, dokonca ho aj... ČOŽE?

Svojou orientáciou som si bol istý vždy. Už od útleho veku som si uvedomoval, že ma to viac ako k dievčatám ťahá k chlapcom. Dokonca už v škôlke som bol zaľúbený do chlapca menom Ľubko. Myslím si preto, že je hlúposť, keď niekto povie, že to zistil až neskôr, v dospelosti. Tí, čo to tvrdia, potláčajú v sebe svoju prirodzenosť. Podľa mňa to človek o sebe vie odjakživa, či je gay, hetero, transsexuál či bisexuál.

Keď sa obzriem späť za svojím doterajším životom, mal som to dosť ťažké. Veľmi ma atakovali na základnej škole, šikanovali ma a bolo to pre mňa peklo. Ni­kdy som sa v živote za nič nehanbil a najmä nikdy som nemal pocit, že sa mám vôbec za niečo hanbiť. Najmä za to, za čo na­ozaj nemôžem. Aj na verejnosti po mne pokrikovali nepekné, hanlivé slová. Keď som mal približne 12 rokov, stretával som sa so silnými útokmi asi najviac. Nebolo to len pokrikovanie a nadávky, ale aj bitka. Naučil som sa to ignorovať a dokázal som sa obrniť proti všetkému takému. I keď to bol tlak, mne to bolo jedno. Netúžil som vzbudzovať pozornosť, len normálne žiť.

Musím povedať, že horšie to bolo s rodičmi, pretože to, že som na chlapcov, zistili nie veľmi dobrým spôsobom. V puberte som bol zamilovaný do jedného chlapca. Napísal som mu list, že ho milujem a že by som pre neho aj zomrel. Mladícka nerozvážnosť, a keď som si uvedomil vážnosť svojich slov, list som v škole roztrhal a zahodil do koša. Ale zvedavé spolužiačky ho vybrali a polepili páskou. Samozrejme, že ho dali pani učiteľke. Tá si zavolala moju mamu, a tak sa to dozvedela ako prvá a ešte k tomu nie odo mňa. Plakala, zahanbená, a pýtala sa ma, čo to má znamenať. Ja som nevedel v tej chvíli odpovedať. Doma sa potom rozpútalo peklo. Otec to nedokázal prijať a preniesť sa cez to. Vyhadzoval ma z bytu, dokonca ma i napádal. Bol som nútený odísť, ale našťastie ma prichýlili starí rodičia. Časom som si našiel záľubu v hudbe, ktorá mi dávala silu. Snom nejedného chalana je mať skupinu, a tak sme s kamarátom Mirom založili metalovú kapelu.

Život plynul ďalej a ako každý človek, aj ja som zatúžil po pravej láske. Chodil som na stránku pre gayov, kde som hľadal niekoho mojej orientácie, s kým by som sa mohol zoznámiť. Tam som si našiel svoju prvú veľkú lásku. Volal sa Fabiano a bol to Brazílčan. Bol som mladý a vtedy sa mi typ ako on veľmi zapáčil. Býval v Prahe, a tak sme sa dohodli, že sa stretneme. On prišiel za mnou do Detvy, kde sme spolu strávili naozaj pekné chvíle. Po nejakom čase však musel odísť domov, ale sľúbil mi, že sa za mnou vráti. No nestalo sa to. Vypol si telefón a zablokoval ma. A tak som mal prvý raz zlomené srdce. Hoci som bol smutný, prebolelo to. Aktívne som sa venoval muzike. V kapele to o mne všetci vedeli a vždy to brali úplne normálne. Neskôr mi však do cesty prišlo ešte zopár mužov, no ako to býva vo všetkých vzťahoch, zo začiatku je to vždy krásne, ale neskôr nám spadnú tie povestné ružové okuliare.

Ako ktorýkoľvek iný muž, aj ja ako homosexuál som sa viackrát zaľúbil i sklamal. Jedného dňa mi však prišiel do cesty Mišo. Začali sme spolu chodiť a vzťah trval rok a pol. Dokonca sme spolu odcestovali za prácou do Anglicka, kde nám bolo výborne. Prvý šok vo vzťahu prišiel, keď Michal zatúžil po žene. Bol totiž bisexuál. Opäť som sa v láske riadne popálil a bol som naozaj nešťastný a sklamaný. Keď tá najväčšia bolesť zo straty lásky pominula, opäť som sa rozhodol navštíviť stránku pre gayov so zámerom „čo je tam nové“. Nebolo tam pre mňa nič zaujímavé, až na jednu vec, ktorú som si všimol. V ikonke, ktorá zobrazuje, kto navštívil môj profil, sa nachádzal pekný muž, ktorý mi vzhľadom dokonca pripomínal moju poslednú lásku Miša. Neváhal som a napísal som mu, skôr so záujmom, prečo navštívil môj profil. Chcel som vedieť, čo ho k tomu viedlo a či to nie je len ďalší muž, ktorý sa chce so mnou zahrávať. Po viacerých sklamaniach som sa rozhodol byť opatrný.

S Tomášom sme si najskôr iba písali, potom sme si vymenili telefónne čísla, no boli sme stále len dobrí kamaráti, netlačil som na „pílu“. Jedného dňa sa to zmenilo. Práve som sa vracal z koncertu domov a prišla mi SMS s vyznaním lásky. Bol som šťastný a vyznanie som úprimne opätoval. V marci 2008 ma navštívil v Detve a 22. 4. sme už spolu začali bývať. Na tento deň nemôžem zabudnúť, pretože to bol deň po mojich narodeninách. Odvtedy sme stále spolu.

Mojou záľubou je stále metalová hudba a som veľký fanúšik Rhapsody a Lucu Turilliho. Venujeme sa obaja s partnerom akvaristike, trochu paleontológii a teraristike. Aj keď je 21. storočie, stále mám pocit, že žijeme v akejsi minulosti. Pretože dosť veľa ľudí našu inakosť odsudzuje. Ale napríklad ani ja neuznávam osobné adoptovanie detí, pretože naša spoločnosť je ešte stále v tejto otázke v plienkach. Uznávam však homosexuálne sobáše. I ja osobne by som si chcel vziať Tomáša za manžela. Nemám priveľmi v láske gayov, ktorí sa maľujú a sú akoby zženštilí. Myslím, že to nie je dobrá vizitka pre gay komunitu, a preto nás potom všetci hádžu do jedného vreca, čo je však veľká chyba. Hoci som ateista, myslím, že každý by mal veriť v niečo alebo v niekoho.

Aktuálne žijeme s partnerovými rodičmi, ktorí už majú po sedemdesiatke. Ja pracujem v nemocnici ako sanitár a môj Tomáš v mliekarňach ako pracovník v baliarni. Sme spolu spokojní a šťastní. Myslím si, že sme si súdení a budeme spolu do konca života. Sme ako každý iný pár: zažívame šťastie i sklamanie, vrcholy aj pády, ale hlavné je, že sa ľúbime. A moja rodina? Otec sa s tým konečne zmieril a prijal to až teraz, na staré kolená. Myslím, že každý rodič by mal podporovať svoje dieťa a milovať ho také, aké sa narodilo. Ako moja mama, ktorá stála vždy pri mne. Bola na mojej strane a ostala pre mňa tou najlepšou priateľkou.