Keď je rozvod koniec sveta: Príbehy detí, ktoré si raz určite nebudete chcieť vypočuť!

„... dokým nás smrť nerozdelí...“ už dávno neplatí ako jediné možné ukončenie vzťahu.

Ako s touto skutočnosťou narábajú deti, podla odborníkov veľmi závisí od správania rodičov. Ak sa neustále hádajú, má to veľmi negatívne následky – deti si samy seba menej vážia a celkovo rozvod nepriaznivo ovplyvňuje ich ďalší vývoj. Depresívne nálady a rôzne fyzické ťažkosti nie sú žiadnou výnimkou. Celý rad štúdií dokazuje, že rozvodovým deťom častejšie stroskotá aj ich manželstvo.

Na druhej strane je dokázané, že niektoré deti vedia túto zátaž prekonať. Keď zažijú rodičov, ktorí žijú oddelene, ako veselých, spokojných ľudí, potom rozvod nie je pre nich koncom sveta. Deti z rozídených rodín sa dokonca javia ako sociálne kompetentnejšie, flexibilnejšie, vedia sa jednoduchšie prispôsobiť rôznym požiadavkám a vedia lepšie riešiť konflikty.

Byt rozvedení, ale ako rodičia stále ťahať za jeden koniec – je to vôbec možné?

Rozvod, presnejšie rozchod ako taký, je zložité obdobie vo vzťahu manželov, partnerov. Má svoje zákonitosti aj fázy, ktoré chcú svoj čas. Rozchod má na začiatku veľkú deštruktívnu silu, ktorá so sebou nesie bolesť, hnev, sklamanie i smútok. Pocity viny, apatiu.

Až na pozadí doznievania negatívneho sa rodí nový poriadok, zmena prinášajúca nové možnosti – pozitívnu voľbu, ktorá v sebe nesie veľkú optimistickú silu nového zajtrajška. Z toho jednoznačne vyplýva, že ak sa nám pri rozchode podarí obom neriešiť deti v prvej jeho fáze, ušetríme ich zbytočných emocionálnych zranení.

Keď sa chceme hádať, robiť si napriek, vykričať si všetky neprávosti, obrať sa o majetok a priateľov – nech sa páči! Potrebujeme teatro – nech sa páči! Ale, prosím, vynechajme deti! Ak to neurobíme, zneužívame ich my sami – či už máme také, alebo onaké dôvody. Máme ich chrániť, nie s nimi manipulovať. Nerobme im to! Žiadny náš dôvod nie je dostatočný na to, aby sme svoje deti zranili.

Necítia sa deti, aj napriek tomu, že sa exmanželia snažia, akoby sedeli na dvoch stoličkách?

Je nesmierne dôležité oddeliť pri rozchode rolu partnerskú od rodičovskej. Ak sa v tom motáme a navzájom obviňujeme, najefektívnejšie a hlavne asi najmenej zraňujúce je nechať si poradiť od profesionálov. Rozchod rodičov sa detí dotkne. Vždy. Dokonca aj vtedy, keď sa rodičia rozchádzajú ako priatelia. Je to prirodzené – rúca sa im ich mikrosvet bezpečia a istoty aj v prípade, že bol plný napätia a hádok.

Najmä pre malé deti je to tak. Je dôležité nechať ich prejaviť emócie. Byt trpezlivý. Snažiť sa poskytnúť im nové bezpečie, nové istoty. Rozprávať sa s nimi o tom, čo cítia, čo cítime my, o tom, čo sa práve deje, uisťovať ich o našej rodičovskej láske.

Ako sa dá neustále striedanie detí medzi otcom a mamou deťom čo najviac uľahčiť?

Striedavá starostlivosť o deti je časovo, organizačne i materiálne náročná, ale ak to rodičia dokážu, je to pre ich deti to najlepšie, čo im môžu v novej situácii poskytnúť. Čím sú deti menšie, tým kratšie časové intervaly sú vhodné. Neskôr si deti vedia samy vytvoriť vyhovujúci rytmus. Ak obaja rodičia vnímajú striedavú starostlivosť ako optimálnu, deti ju prijmú a stane sa pre ne prirodzenou. Ideálny rozvod je postavený len a len na dobrej komunikácii rozchádzajúcich sa partnerov.

„Našim deťom by sme to nikdy neurobili.“

„Rozchod našich rodičov by som bez mojej staršej sestry nezvládol. Mal som 9, keď sa otec zrazu odsťahoval a cítil som, že ma nechal v štichu. Na mamu som bol veľmi nahnevaný, dával som jej za vinu, že nás otec opustil. Bol som smutný a nahnevaný, vôbec som sa nevedel s touto situáciou zmieriť. Lenka mi vtedy bola oporou, stále tu bola pre mňa, dokonca so mnou chodila na futbal. Dnes sa zhodneme: obaja sa raz chceme vydať/oženiť a mat deti. Dáme si však veľký pozor a nedopustíme, aby sme sa rozviedli.“

„Rozvod bol najlepším riešením.“

„Rozchod mojich rodičov sa konal pred dvoma rokmi, ale som rada, že tí dvaja nežijú už spolu so mnou pod jednou strechou. Posledné roky sa hádali pre každú maličkosť. Nálada bola u nás hrozná. Bola som stále vystresovaná. Medzitým sa rozviedli, nebývajú spolu, všetko sa uvoľnilo, a dokonca sa teraz vedia spolu aj smiať."

„Mám strach zo zblíženia.“

„Odkedy si pamätám, tak ja a mama sme boli samy. K môjmu otcovi cítim doteraz odstup. Mužov všeobecne beriem veľmi podozrievavo. Neviem, ako fungujú, neverím im. Vždy si myslím, že keď ma môj vlastný otec opustil, čo môžem potom čakať od cudzieho? Mám problémy pripustiť si bližšie cudzieho človeka. Naháňa mi to strach, pretože mám obavu, že ho hneď stratím.“

„Žiarlil som.“

„Mal som 12, keď mi otec vysvetlil, že sa zaľúbil do inej ženy a že mamu opustí. Ubezpečoval ma, že ma miluje. Potom sa im s novou ženou narodilo dieťa a mňa išlo roztrhať od žiarlivosti. O lásku otca som začal bojovať, moju nevlastnú sestru som videl len ako konkurenciu. Ona s otcom žila a ja som sa s ním videl iba cez víkendy. Dnes viem, že som tým otca stresoval, ale on stál vždy pri mne.“