Keď mala ísť autom, celá sa triasla od strachu: Zmenila 1 ZÁSADNÚ vec a... Dámy, toto zaberie!

Aj Andrea Závodská mala strach zo šoférovania, prekonala ho a teraz sa snaží pomôcť aj iným ženám. Aký je jej príbeh? Pochádza z malej dedinky kúsok od Myjavy. Do Bratislavy sa presťahovala hneď po maturite a o pár mesiacov tam začala navštevovať autoškolu. „Priviedol ma k tomu môj priateľ, dnes už manžel. Ja som po tom nejako netúžila ani som o tom nepremýšľala. Bála som sa viacprúdových ciest a toho veľkého množstva áut,“ spomína na začiatky šoférovania Andrea. Vodičský kurz absolvovala bez problémov. Keď už mala preukaz, bála sa jazdiť.

Neverila si a mala strach spoliehať sa sama na seba. Andrea vraví, že v autoškole to bolo iné, ak by bolo treba, inštruktor by zasiahol. Párkrát išla autom, no manžel musel sedieť vedľa nej. Postupne sa im narodili deti a jej strach ešte narástol. „Už to nebolo len o tom, že by sa mohlo niečo stať mne, ale mala som zodpovednosť za deti.“ Tak to bolo 12 rokov, odkedy dostala vodičský preukaz. Už len pri predstave, že má ísť autom, ju bolel žalúdok a potili sa jej ruky od nervozity a strachu.

„Bolo to pre mňa niečo negatívne a nepríjemné. Každá mama to pozná, s deťmi treba stále niečo vybavovať, ísť k lekárom a podobne. Ak by som jazdila, bolo by to pohodlnejšie. Keď som išla niekam s deťmi a pršalo alebo sa pokazil autobus, celý čas som si v duchu nadávala, aká som hrozná, že sa bojím jazdiť. Na parkovisku stálo naše auto a ja som išla MHD. Keď som však prišla domov, tak som to prestala riešiť a hnevať sa na seba.“

Andrea si spomína, že po čase absolvovala kondičné jazdy a myslela si, že už to bude v poriadku. Po nich sa odhodlala ísť asi trikrát autom do potravín – cesta trvala približne päť minút. S deťmi išli do kúpeľov a potom už neprešla ani tých pár kilometrov do obchodu. „Proste som sa zase bála sadnúť si za volant. „Pamätám si, ako som stála pri okne a sledovala, ako jazdia autá. Pred domom máme väčšiu križovatku bez semafora. Je tam dvojprúdová cesta a autá idú zo štyroch strán. Stála som tam a hovorila si, kedy ktoré auto môže ísť.

Snažila som sa presvedčiť samu seba, že mám ísť, ale môj strach mi to nedovolil. Proste ma ovládal. Nemala som rada, keď sa ma niekto pýtal na šoférovanie a nechápal, prečo sa bojím. Mala som vtedy pocit, že som neschopná a asi jediná, ktorá nejazdí, lebo sa bojí. Čítala som si nejaké články o strachu a jeho prekonaní a hovorila si, že sa im to ľahko povie, ale ja by som to nedokázala.“

Po dvanástich rokoch to zmenila. Dcéra mala v septembri nastúpiť do škôlky, ktorá bola ďalej od ich bydliska. Andrea s ňou mohla chodiť autobusom a kus pešo alebo autom. „A vtedy som sa rozhodla, že chcem šoférovať a budem ju voziť autom. Dovtedy som sa motala len v strachu a dookola si hovorila, že sa veľmi bojím a že na to nemám. To rozhodnutie bolo niečo, čo som dovtedy nespravila. Nikdy som si nepovedala, že chcem jazdiť.“

Andrea si po tomto rozhodnutí začala opakovať predpisy, križovatky a značky. Vôbec však nevedela, ako začať. Hľadala nejaký spôsob, ako to spraviť inak, keďže za celé tie roky absolvovala iba pár jázd a stále cítila strach. „V tom čase som však čítala motivačnú literatúru a našla si spôsob.“

Šoférovanie si predtým spájala so samými negatívnymi pocitmi. „To som zmenila a začala som po šoférovaní túžiť. Už ma do toho nikto netlačil, ale sama som to chcela. Začala som si predstavovať, aké super by bolo, keby som sa priviezla, kam potrebujem. Ráno by som zaviezla dcérku do škôlky, išla nakúpiť a nemusela by som nákup niesť v rukách. Aká hrdá by som bola na seba, že som ten strach prekonala,“ opisuje svoj spôsob zmeny myslenia.

„Vyberala som si krátke trasy, ktorými som postupne začala jazdiť. Sústredila som sa na cestu a v duchu som si hovorila, že som šikovná a dokážem to. Myslela som len na tieto veci. Už som vyskúšala, že keď v hlave riešim svoj strach, tak sa zväčšuje. Aby som tomu zabránila, sústredila som sa na to pozitívne. Prvá trasa bola len do potravín. Druhá už bola o trošku dlhšia. Pamätám si, ako som zaparkovala pred nákupným centrom a cítila som obrovskú hrdosť, že som sa tam priviezla sama.“

Hustá premávka ju však stále desila. Preto začala jazdami skoro ráno. „V septembri som mala začať voziť dcérku do škôlky, tak som si natrénovala túto trasu. Ale 2. septembra som bola šokovaná, keď som po prázdninách videla to množstvo áut v rannej špičke. Vtedy som si povedala, že sa nemôžem sústreďovať na ostatné autá a že každé to auto má na ceste svoj priestor. Zameriavala som svoju pozornosť na cestu, povzbudzovala som sa v duchu, že to dokážem, a išla som,“ hovorí aj o tomto zážitku Andrea.

Mladá mamička si istý čas myslela, že svoj strach zo šoférovania cíti sama. „Keď som začínala jazdiť, z nejakého dôvodu som začala stretávať ženy, ktoré mi hovorili, že majú strach zo šoférovania. Vďaka týmto stretnutiam som zistila, že je nás viac,“ opisuje pocit, kedy sa rozhodla pomáhať aj iným ženám. „Keďže som vedela, čo znamená cítiť tento strach a začať jazdiť, rozhodla som sa, že napíšem e-knihu a na základe môjho príbehu budem pomáhať ostatným. A keďže sa e-kniha páčila a začali mi písať ženy, že im pomohlo, čo si prečítali, rozhodla som sa napísať knihu a spraviť online tréning.“

Andrea vraví, že myslieť si, že po pár jazdách sa zbavíte strachu, nie je veľmi reálne. „Očakávala som, že svoj strach prekonám, keď pôjdem aspoň päťkrát autom. A keďže som ho stále cítila, upevnilo to presvedčenie, že na to nemám. To je podľa mňa dôvod, prečo sa veľa ľudí dlho nevie zbaviť strachu. Jazdiť treba dlhšie, nielen párkrát.“ Podľa nej je veľmi dôležitá aj pravidelnosť.

AMAXOFÓBIA je strach zo šoférovania, ktorý má rôzne vonkajšie prejavy?

Michaela (31)
Vodičský som získala hneď v osemnástke. Šoférovala som rada a úplne bez problémov. Najskôr otcovo auto, potom priateľovo a neskôr som si zadovážila svoje ojazdené. Nebála som sa ničoho. No v priebehu krátkeho obdobia sa mi stali tri autonehody. Najskôr som v zime dostala šmyk ja, potom asi o rok nabúralo auto do mňa, pretože nedobrzdilo, a vyvrcholilo to tým, že mi nedal iný vodič prednosť. Teraz síce šoférujem, ale nie je to také ako predtým. Vždy keď nasadám do auta, mám strach.

Barbora (23)
Milujem šoférovanie a voľnosť, ktorú mi ponúka. Dostanem sa hocikam a hocikedy sa mi zachce. Šoférovanie mi poskytuje nezávislosť. Nemám problém ani s neznámymi cestami, dokonca ich vyhľadávam, pretože mi poskytujú nové možnosti a zážitky. Často počúvam od kolegov, že šoférujem ako chlap.

Dana (36)
Vodičský preukaz som si spravila v čase, keď ešte nebolo toľko áut na cestách. Bola som mladá a báť sa šoférovania mi ani nenapadlo. Neskôr však pribúdalo čoraz viac nezodpovedných vodičov, dopravných nehôd a plných ciest. Prestala som sledovať aj správy práve pre spomínané autonehody. Prišli deti a strach sa dokonca strojnásobil. Odkedy sa narodili, nešoférujem, keď sú v aute, zo strachu z autonehody. Je to náročné, pretože som odkázaná na manžela alebo niekoho ochotného zaviezť ma k lekárovi, keď treba. Samozrejme, ísť autobusom s kočiarom a so všetkými vecami pre dve malé deti je poriadne náročné. Neviem, či sa ešte niekedy dokážem posadiť za volant. Čím dlhšie som za ním nesedela, tým väčší mám strach.

Ako sa zbaviť strachu?

● Začnite si veriť, neustále sa povzbudzujte.
● Dôležité je, aby ste to chceli vy a aby vás do toho nikto netlačil.
● Rozhodnite sa, že to chcete.
● Začnite krátkou trasou a po-stupne trasu predlžujte.