Liana (43): „V tom chorom  domácom väzení som už nechcela zostať.“

Po hodinách hádok, hnevu, plaču a výčitiek som sa časom naučila radšej nikam nechodiť a kamarátky a kolegyne ma už ani nevolali, pretože vedeli, že nepôjdem. Keď sme mali nejaké firemné posedenie alebo večierok, mala som presne stanovený čas, odkedy a dokedy tam môžem byť a čo si môžem obliecť. Ak sme stretli niekoho známeho a ja som sa milo usmiala, mala som doma opäť prednášky a vymyslené scenáre, čo som s ním kedy robila a či sa mi páči.

Na začiatku vzťahu taký nebol, zhoršovalo sa to postupne, približne odvtedy, čo sme spolu začali bývať. Po desiatich rokoch som bola natoľko deprimovaná, že som siahla na svoje dno a povedala si, že v tom chorom domácom väzení už nechcem zostať, a odišla som od neho. Nepovolila som, ani keď ma na kolenách prosil, že sa zmení. Teraz som síce sama, ale je mi dobre. Môžem si povedať, že som konečne sama sebe paňou.