Tradične každú veľkonočnú nedeľu spolu so sestrou chodíme skoro ráno svätiť jedlo v košíku. Neviem prečo, ale posledné roky je tento deň veľmi upršaný a ani teraz to nebolo inak. Bolo veľmi nepríjemné počasie. Vôbec sa mi nechcelo vyliezť z postele a už vôbec ísť do kostola.
S ťažkým povzdychom som sa nahodila, poukladala do košíka všetko, čo som chcela položiť na veľkonočný stôl. Aj čokoládové vajíčko pre krstniatko. Sestra bola šikovnejšia, čakala ma v aute. Hnevala sa, že opäť nič nestíham. Rada používam vetu, že na dobré si treba počkať, ale keď som zbadala jej výraz, veľmi rýchlo som si to rozmyslela. V tichosti som nastúpila a išli sme do kostola.
Na chvíľu sa dážď utíšil, čo ma potešilo, aj keď zem, na ktorú sme kládli košíky, bola mokrá. Aspoň sme nemuseli mať dáždniky a nikto nikomu nevypichol oko. Keď bolo po všetkom, dážď sa opäť spustil. Utekali sme rýchlo dosucha. Zuzka ma odviezla domov. Mala som v pláne preletieť do vchodu.
Otvorila som dvere auta a chcela prebehnúť. Namiesto toho som aj s košíkom „práskla“ do mláky pod schodmi. Ešteže som si nerozbila hlavu. Jedlo sa rozletelo na všetky strany, ja som ležala v kaluži. Pred sebou som zbadala nohy. Pánske nohy.
