Keď šla posvätiť jedlo na Veľkú noc, spadla do vody... Pomohol jej fešák, ACH, ako z rozprávky!

Tradične každú veľkonočnú nedeľu spolu so sestrou chodíme skoro ráno svätiť jedlo v košíku. Neviem prečo, ale posledné roky je tento deň veľmi upršaný a ani teraz to nebolo inak. Bolo veľmi nepríjemné počasie. Vôbec sa mi nechcelo vyliezť z postele a už vôbec ísť do kostola.

S ťažkým povzdychom som sa nahodila, poukladala do košíka všetko, čo som chcela položiť na veľkonočný stôl. Aj čokoládové vajíčko pre krstniatko. Sestra bola šikovnejšia, čakala ma v aute. Hnevala sa, že opäť nič nestíham. Rada používam vetu, že na dobré si treba počkať, ale keď som zbadala jej výraz, veľmi rýchlo som si to rozmyslela. V tichosti som nastúpila a išli sme do kostola.

Na chvíľu sa dážď utíšil, čo ma potešilo, aj keď zem, na ktorú sme kládli košíky, bola mokrá. Aspoň sme nemuseli mať dáždniky a nikto nikomu nevypichol oko. Keď bolo po všetkom, dážď sa opäť spustil. Utekali sme rýchlo dosucha. Zuzka ma odviezla domov. Mala som v pláne preletieť do vchodu.

Otvorila som dvere auta a chcela prebehnúť. Namiesto toho som aj s košíkom „práskla“ do mláky pod schodmi. Ešteže som si nerozbila hlavu. Jedlo sa rozletelo na všetky strany, ja som ležala v kaluži. Pred sebou som zbadala nohy. Pánske nohy.

„Ste v poriadku?“ Och, ako som sa hanbila zdvihnúť zrak. Ten hlas bol taký krásny, mužný a hrejivý. Podal mi ruku a pomohol mi vstať. Zuzka vystúpila z auta, videla som jej pobavený výraz, ale odpustila si akúkoľvek štipľavú poznámku. Za čo som jej bola vďačná! Keď som ho zbadala, chcela som sa rýchlo zahrabať alebo v tej mláke rovno utopiť.

Nádherné čokoládové oči, šarmantný úsmev, cítila som, ako sa mi podlamujú kolená. Zakoktala som niečo, že som v poriadku, a rýchlo zbierala jedlo okolo seba po zemi. Všetko bolo mokré, špinavé. A potom som rýchlo utiekla, len som za chrbtom počula Zuzku, ako mu poďakovala. Zabuchla som dvere a vydýchla si.

Keď Zuzka odišla, zhodila som zo seba mokré šaty, dala si horúcu sprchu, nech zmyjem ten pocit hanby. Zaliala som si teplý čaj, zobrala si knihu, teplú deku a šup do kresla. Deň ako stvorený na čítanie. Zvoní zvonček. Išla som otvoriť a predo mnou bola ruka držiaca čokoládové vajíčko. Muž sa mi milo prihovorí: „Stratili ste vajíčko.“ Cítila som, ako mi sčerveneli líca. „Ďakujem!“ Snažila som sa usmiať. „Volám sa Roman. Nasťahoval som sa tu pred dvoma dňami. Vás som ešte nemal tú česť stretnúť. Ak by ste mali niekedy chuť zájsť na kávu alebo niekam vyraziť do kina, budem rád.“ Vložil mi do ruky vajíčko aj so svojím telefónnym číslom a odišiel.

Hneď som bežala po telefón, volala som sestre, čo mám robiť. Ona, že nevie... Bolo mi tak trápne, ale páčil sa mi. Napokon som mu napísala správu. Stretli sme sa. Boli sme spolu na káve i v kine a občas sme si pozreli nejaký film doma. Čas utekal a dnes sú to tri roky, čo sme manželia. Kto by to bol povedal, že si lásku nájdem „roztiahnutá“ v mláke. Ale voda k Veľkej noci predsa patrí!