Len čo sa Selma Blair narodila, spravili jej fotografiu, na ktorej sa mračí a tvári sa, akoby chcela celému svetu odkázať, nech jej dá svätý pokoj. A tak jej rodina dala nie veľmi lichotivú nálepku, ktorá sa stala názvom jej aktuálnej autobiografie – Protivné decko. Kniha práve vychádza vo vydavateľstve Motýľ.
Niekdajšia predstaviteľka naivky Cecile vo Veľmi nebezpečných známostiach, ľadovej kráľovnej Vivian v Pravej blondínke či ohnivej Liz v Hellboy 2: Červená armáda vo svojej autobiografii spomína na to, ako jej detstvo poznačila nálepka protivného decka, ako sa vyrastalo v naoko židovskej rodine a prečo práve tá vydláždila Selminu cestu k alkoholu, sotva nastúpila na základnú školu, či na komplikované dospievanie, znásilnenia a rozporuplný vzťah najmä s matkou, ale aj na drsné herecké a modelingové začiatky i chvíle, keď koketovala so smrťou.
Protivné decko je Selminou úprimnou spomienkou na cestu, ktorá ju doviedla k triezvosti a skutočnej dospelosti, zrelosti, pozitívnemu vzťahu k vlastnému telu i duši, ako aj k hlbokému sebaprijatiu a osobnému vyrovnaniu sa s neľahkou diagnózou skleróza multiplex. Je tak svetlom nádeje a útechou pre všetkých, ktorí sa vyrovnávajú s traumatizujúcimi skúsenosťami s jasným odkazom – nie ste v tom sami.Vďaka originálnemu a inteligentnému hlasu presiaknutému ťažko nadobudnutou životnou múdrosťou je kniha Selmy Blair hlbokým ľudským životopisom a skutočným literárnym klenotom.
Ďalšie inšpiratívne životopisné tituly nájdete na stránkach vydavateľstva Motýľ.
Úryvok z knihy Protivné decko:
Keď som svetu ohlásila svoju diagnózu, prišlo to ako blesk z jasného neba. Ľudia však nevideli neprestajnú únavu, zápaly alebo iné príznaky, ktoré ma po celý čas sprevádzali. Svojím spôsobom som o tom vedela celý život. Jediný rozdiel bol v tom, že teraz som to dokázala pomenovať. Príliš dlho som sa nenávidela. No teraz, keď už viem, s čím som zápasila, ak sme to správne odhadli, viac ako dvadsať rokov, konečne môžem byť k sebe láskavá. Už sa viac nepýtam: „Prečo ja?“ Existuje už iba samotné ja. Všetko to patrí k zotavovaniu. Už viac na seba nie som taká prísna. Snažím sa byť čo najlepším človekom. V každodennom živote sa spolieham na malé riešenia. Získam nadhľad a potom sa ho pridržiavam. SM je svojím spôsobom dobrodružstvo. Nie také, po akom som túžila, no nemala som na výber. Takže robím všetko, čo je v mojich silách, aby som ho prijala. Pravdou je, že sa konečne cítim pohodlne vo vlastnej koži napriek tomu, že moja koža nie je pohodlná. Milujem svoju palicu.
Milujem svojho asistenčného psa. Ak mám spadnúť, chcem pri tom vyzerať dobre. Nakloním sa. Poriadne si užijem každú jednu výhodu a budem sa ňou chvastať. Koniec koncov, som iba jednou z dvoch miliónov ľudí na tejto planéte, ktorí trpia SM. No dúfam, že vďaka priestoru, ktorý mám, dokážem pre druhých urobiť to, čo Joan Didionová urobila pre mňa. Dúfam, že dokážem vymazať stigmy, ktoré obklopujú SM, zvýšiť povedomie o živote zdravotne postihnutých a pomôcť ľuďom s chronickými chorobami vyrovnať sa s ich diagnózou a možno len s bolestivou skúsenosťou života, aby vedeli, že v tom nie sú sami.
Tu je ďalšia vec, na ktorú som počas písania tejto knihy vo veku štyridsaťsedem rokov prišla: každý človek na svete potrebuje jednu osobu, ktorá ho skutočne pozná a fandí mu. Úprimne a z celej duše. Čím viac takých ľudí má, tým lepšie, no na začiatok stačí jedna. Vďaka mojej chorobe som spoznala pravú tvár veľkého množstva ľudí. A mnohí ľudia konečne spoznali mňa. No vždy to tak nebolo.
