Kniha ako vianočný darček? Prečo má klasická slovenská rozprávka na trhu stále svoje miesto?

Pôsobiť 75 rokov na trhu je pre ich vydavateľstvo veľký záväzok a zároveň sú vďační nielen čitateľom, ale aj tým, ktorí s nimi akýmkoľvek spôsobom spolupracujú. Takto sa začal rozhovor s nevestou Evy Mládekovej Luciou. „Či už ide o našich interných zamestnancov, externých prekladateľov, tlačiarov či kníhkupcov. Sme radi, že už niekoľko desaťročí môžeme pôsobiť v odvetví, ktoré nás napĺňa a dáva nám zmysel.“

Museli sa prispôsobiť
Všetci vnímajú Tatran ako tradičné slovenské vydavateľstvo, ale aj ono sa muselo prispôsobiť požiadavkám trhu i čitateľov. „V prírode aj v obchode platí, že kto sa neprispôsobí, ten umiera. Rovnako to platí aj pre nás vydavateľov. Ak napríklad ponúknete čitateľovi tému, ktorú slovenská spoločnosť ešte neprijala, kniha je pravdepodobne odsúdená na neúspech. Bez ohľadu na to, ako sa jej darilo v zahraničí. Samozrejme, môžeme si dovoliť vydať aj takýto titul, no nemôžeme na tom stavať edičný plán. Keď si pozriete rebríčky najpredávanejších kníh na Slovensku, vládne im komerčná literatúra. Ak teda chceme včas platiť mzdy a faktúry, veľká časť našich kníh musí spĺňať kritérium komerčnosti,“ vysvetľuje. „Detektívka, romantika či kniha osobného rozvoja, to sú témy, ktoré slovenského čitateľa momentálne veľmi bavia.“

Aj ponorková choroba
Lucia netají, že byť súčasťou rodinného podniku je dvojsečná zbraň. Pracovné problémy riešia skoro neustále, a to aj pri nedeľnom obede. Na druhej strane, vďaka tomu mala možnosť veľmi rýchlo preniknúť do tajov vydavateľskej praxe. „Vždy som mala koho poprosiť o radu bez toho zvláštneho pocitu, ktorý občas máte ako zamestnanec v novej firme. Nebáť sa klásť otázky či žiadať o pomoc je v novej práci na nezaplatenie.“ Zároveň priznáva, že sem-tam ich prepadne ponorková choroba. „Aj my ju občas máme, a to takú veľkú, až mám pocit, že sa nám nevojde do kancelárie. Bez nej by to bola utópia, sen, ktorý neexistuje. Napriek tomu, že všetci vo firme sme srdcom obrovskí knihomoli, máme aj ťažké obdobia. Najväčšia frustrácia prichádza pre veci, ktoré nedokážeme ovplyvniť. Napríklad nedodržané termíny prekladov, neustále sa zvyšujúce náklady na tlač či zápcha na diaľnici, pre ktorú nedorazí kamión s novými knihami. To všetko sú však veci, ktoré tu boli a budú. Na istý čas nás rozčúlia. A to hlavne vtedy, keď nám čitatelia dlho­očakávanej knihy píšu sklamané správy, prečo odkladáme vydanie. Vtedy naša frustrácia vrcholí,“ prezrádza čo-to zo zákulisia vydávania kníh. Napriek tomu ich to vedie k ešte väčšej pokore a práci, aby to nabudúce lepšie zvládli.

Posledné slovo má riaditeľka
V Tatrane sú všetci zohratí, a ako sama Lucka vraví, edičný plán je výsledok ich všetkých. „Navrhnúť knihu na vydanie môže u nás naozaj každý, dokonca aj externý kolega. Tým si zabezpečujeme široký rozhľad a nestaviame edičný plán len na vkuse a preferencii jedného človeka. Samozrejme, pri finálnom rozhodnutí má posledné slovo riaditeľka, ktorej rukami prešlo už obrovské množstvo rukopisov. Jej kritériá pri posudzovaní sa líšia žáner od žánru. Literatúra faktu musí byť zrozumiteľná a prístupná aj laickej verejnosti, beletria zase musí ponúknuť pútavý dej a kvalitný obsah. Jednu črtu však hľadáme vo všetkých knihách bez ohľadu na cieľovú skupinu – akési vnútorné obohatenie. Ak si po prečítaní našej knihy poviete, že ste získali nové informácie, skvelý zážitok alebo dobrý pocit na srdci, splnili sme naše krédo ,Knihy pre hodnotnejší život‘.“ Lucia zároveň objasňuje, že v Tatrane nerobia rozdiel medzi rukopisom slovenského a zahraničného autora.

Ľudia potrebujú rozprávky
Lucia má „nos“ na tituly, ktoré sa oplatí vydať. Medzi ne patria aj klasické slovenské rozprávky, ktoré podľa nej naberajú na popularite. „S odstupom času môžeme povedať, že čím je svet turbulentnejší a nevyspytateľnejší, tým viac čitateľ nachádza potrebnú istotu v dobre známom príbehu. V tradičnej rozprávke vždy zvíťazí dobro a zlo je adekvátne potrestané. Táto rovnováha akoby súčasnej spoločnosti chýba. Ľudia cítia krivdu, nespravodlivosť či rozčarovanie z nenaplnených sľubov. Čím väčšia je frustrácia z okolitého sveta, tým viac oceníme spravodlivé konce literárnych príbehov.“ Pri oživovaní tradičných rozprávok nachádza akési profesijné uspokojenie z kvalitne pripravenej knihy, ale tešia ju aj z osobného dôvodu. „Mať možnosť priniesť širokej čitateľskej verejnosti kus slovenskej kultúry v podobe novovydaných rozprávok Dobšinského, Reussa či Boženy Němcovej považujeme za privilégium. Vieme, že tieto knihy budú zdobiť rodinné knižnice a budú sa dediť z generácie na generáciu,“ vysvetľuje svoj zámer aj motiváciu. A práve myšlienka odovzdávania dedičstva ich priviedla k vydaniu Novej kuchárskej knihy Terézie Vansovej. Jej pôvodný text a viac ako deväťsto receptov obohatili originálnymi fotografiami aj predslovom a nielen gazdinky túto knihu prijali s nadšením.

Vianoce si vychutnajú
November a december sú vo vydavateľstve pracovne najrušnejšie. Preto sa pred Vianocami aspoň na chvíľku stretnú a porozprávajú pri spoločnom vianočnom obede. A ako najradšej oddychuje Lucia? „Cez rok sme stále myšlienkami v práci. Preto na Vianoce radi úplne vypneme. Milujem hory a vy­užívam každú príležitosť na dobrú lyžovačku s rodinou. A napríklad naša pani riaditeľka jazdí na koni,“ prezrádza o Eve Mládekovej. „U nás doma sa začínajú Vianoce týždeň pred prvou adventnou nedeľou, keď dcéra s mojou mamičkou pripravujú adventný veniec. Následne pečieme perníčky, košíčky a oblátky, pri čom sa stretávajú štyri generácie našej rodiny. Je to vzácny čas plný rozhovorov a rodinnej atmosféry.“ A prečo by odporučila knihu pod stromček? „Vo svojom malom papierovom vnútri skrýva veľké veci, dobrodružstvo, históriu, životné skúsenosti, lásku, kraje blízke aj vzdialené či obrovskú náruč nových poznatkov. A okrem toho sa výborne balí do vianočného papiera,“ vraví na záver s úsmevom.