Po kom to len to dieťa má? Takto sa dedí výzor aj vlastnosti, ale pozor, nie za všetko môže genetika!

Nech už sa vidíte ako dokonalý duplikát matky či otca, pravdou je, že každý z nás dedí genetickú výbavu od oboch rodičov 1:1. „To znamená, že pre každý gén, ktorý určuje nejaký znak, máme dve kópie vlôh, tzv. alely. Jednu od matky, jednu od otca. Konečný efekt, ktorý sa prejaví na výzore či vlastnostiach, závisí od toho, či prevláda jedna kópia génu, alebo sú obe rovnako silné,“ vysvetľuje genetik profesor Ľudevít Kádaši z Prírodovedeckej fakulty UK a dodáva, že na veľkej väčšine znakov, ktoré môžeme pozorovať (telesná výška, farba očí, vlasy...), sa podieľa veľký počet génov a ich interakcia (spoločný účinok) má za následok konečný výsledok.

Pri telesnej výške, ako aj pri iných znakoch sa podobnosť medzi príbuznými prejaví. „Geneticky príbuzní jedinci, ako súrodenci či potomkovia, majú totiž určitý podiel génov spoločných. U rodiča s dieťaťom aj u súrodencov je to 50 %. Ak je teda jeden rodič vysoký, pravdepodobnosť, že jeho dieťa bude mať nadpriemernú výšku nad populačným priemerom (od 150 do 200 cm), je vyššia. Nie je však vylúčené, že bude nižšia, no tu je už aj pravdepodobnosť nižšia. Mala by byť niekde v strede medzi hodnotou výšky rodiča a priemerom populácie. Dieťa môže rodiča aj prerásť. Pred narodením či tesne po, sa však o jeho výške môžeme vyjadrovať len v pravdepodobnostných termínoch.“

Podobne ako výška, sa dedí IQ. „Dvaja nadpriemerne inteligentní rodičia budú mať s väčšou pravdepodobnosťou nadpriemerne inteligentných potomkov, ale je tu aj možnosť, že potomok bude podpriemerne inteligentný. A aj podpriemerne inteligentní rodičia môžu mať nadpriemerne inteligentné dieťa. To je podstata tzv. kvantitatívnej genetiky. Znakov, na ktorých sa podieľajú tak genetické faktory, ako aj faktory prostredia. V podstate ide o všetky znaky, ktoré nevieme jednoznačne zaškatuľkovať, ale ich hodnotu zisťujeme meraním na nejakej škále (cm, kg, body a pod.),“ ozrejmuje profesor.

„Farba očí nie je daná 1 génom, ale minimálne 15. Takže aj hnedookí rodičia môžu mať modrooké dieťa. Hnedá je síce dominantná nad modrou, ale aj hnedookí rodičia môžu mať vlohy pre svetlú farbu, ktorá je u nich potlačená. Ak sa u potomka stretnú alely so svetlejšou farbou, môže mať oči modré. Naopak to neplatí, lebo modrookí rodičia majú vlohy pre svetlú farbu a tu nie je priestor, kde by sa vzala vloha, alela, pre hnedú farbu.“

Pri kvantitatívnych znakoch nastupuje aj vplyv prostredia. „Je tam genetický základ, ale genetika stanovuje mantinely. A medzi nimi je priestor, kde práve prostredie, pozorovanie od rodičov alebo výchova utvára konkrétnu hodnotu, prejav daného znaku, vlastnosti,“ tvrdí genetik, no zdôrazňuje, že to, aké vlastnosti budeme mať, sa jednoznačne predpovedať ani ovplyvniť nedá. Dá sa to zistiť až dodatočne pozorovaním jednotlivých znakov.

Prečo sa ako deti rady identifikujeme s rodičmi, v dospievaní to odmietame a časom zistíme, že sme rovnakí?

– Pre deti sú ich rodičia superhrdinovia, bohovia. Všetko vedia, na všetko majú odpoveď, chránia ich a vedia vyriešiť každý problém. Dôverujú im a ich konanie je nespochybniteľné. Dieťa chce byť ako oni – veľké, silné, úžasné, chce tak vyzerať, smiať sa i rozprávať. S pubertou prichádza až prehnaná kritika. Rebelujeme a dávame to najavo výzorom aj v komunikácii. Rodič je trápny, smiešny, staromódny. Až v dospelosti, keď zrazu zistíme, že veľa vecí riešime podobne, aj tak reagujeme, vidíme, že v našom správaní je veľa z rodičovského. Niekedy je to poznanie bolestné, opakujeme tie isté chyby, lebo nepoznáme inú cestu, len staré vzorce z domu, ktoré máme v hlave. Nové sme, zatiaľ, nehľadali. Zmena môže nastať, až keď si uvedomíme, čo sa nám na našom správaní nepáči a ako to chceme riešiť. Ďalším krokom je zmena v myslení, nastavení a prístupe k riešeniu problému.

Čo ak dieťa odmieta prijať, že má vlastnosti ako rodičia?

– Treba byť trpezlivý, neodsudzovať, nekarhať. Dieťa samo svojím prežívaním prejde túto cestu. My mu ju nemôžeme uľahčiť, hoci vysvetľujeme, prikazujeme, zakazujeme, radíme. Kľúčom je pochopenie. Niekedy bolí pozerať sa, ako opakuje naše chyby, no je to jeho život. Potrebuje vlastné zážitky, aby si uvedomilo, čo svojím správaním spôsobilo a aké dôsledky to malo. Niekedy naozaj stačí len nechať deti žiť.

Prečo tak často vznikajú konflikty medzi matkou a dcérou a ako na ne reagovať?

– Dospievanie je tréningové pracovisko pre samostatný život. Dieťa si v praxi overuje, čo ste mu doteraz výchovou sprostredkovali. Keď sa na to pozriete takto, konflikty sú vlastne darom. Dieťa sa ich učí riešiť, učí sa mať názor, prezentovať ho i obhájiť. Verte sama sebe, že ste ako rodič dali dieťaťu to najlepšie a hlavne verte jemu! Úprimne, neboli ste aj vy v jeho veku taká istá? Nechajte deti žiť ich životom. Nenanucujte, ponúknite a len pozorujte. Dieťa samo nájde cestu. Naša ctižiadostivosť by nemala udupať to, čo je dieťaťu vlastné.