Konečne sa mi podarilo počať s mužom dieťa ale... Pri čítaní príbehu budete mať slzy v očiach

Na Vianoce sme s rodinou vždy dodržiavali tradície. Niektoré pochádzali zo strany môjho otca, iné boli prevzaté od rodiny mojej mamky. Prekrajovalo sa jabĺčko, do peňaženky si každý vzal šupinku z kapra, rozbíjal sa orech a jedol cesnak kvôli zdraviu. Otec nám na čelo kreslil medový krížik. Keď som sa vydala, v manželovej rodine sa nič také nepraktizovalo, neverili na to.

Môj život s manželom Andrejom bol šťastný a plný lásky, jediné, čo nám chýbalo, bolo dieťatko. Napriek tomu, že sme boli v tom najlepšom veku, nedarilo sa nám. Verdikt lekárov bol, že sme obaja zdraví. Vraj tomu máme nechať voľný priebeh. Dieťatko však neprichádzalo. Niekedy v novembri som začala byť malátna a meškala mi menštruácia. Spravila som si päť testov a každý bol pozitívny. Utekala som k lekárke, ktorá mi potvrdila piaty týždeň tehotenstva.

Vianočný zázrak

Tento rok budeme ozaj traja, pomyslela som si. Andrejovi som to chcela povedať počas Štedrého večera, bol to môj vianočný darček pre neho. Tie Vianoce si dobre pamätám, boli sme u našich. Pred večerou sme rozkrojili jabĺčko, jedli oblátky s medom a rozbili oriešok, aby sme si vybrali jadierko, ktoré nám povie, či budeme zdraví. No moje jadierko bolo iné ako ostatných. Bolo hnilé a čierne. Viem, že si mnohé budú klopkať na čelo a pomyslia si, že to je hlúposť. Bolo mi veľmi zvláštne, mala som v sebe taký čudný nepokoj.

Andrej videl, že sa so mnou niečo deje. Povedala som mu tú radostnú novinku a on sa veľmi potešil. Ale zverila som sa mu hneď aj s obavou, že to čierne jadierko v mojom orechu je znak, že asi je niečo s bábätkom. Vysmial sa mi, vraj sú to hlúpe povery a mám vyrásť z takých babských rečí. No mala som pocit, že to jadierko je dieťa v mojom bruchu a niečo jednoducho nie je v poriadku. Cítila som to.

Stále som ho mala pred očami. O pár dní som začala krvácať. Bábätko odišlo. Bolo to veľmi ťažké pre mňa i Andreja. Veď to bolo vytúžené bábätko! Dnes máme ročné dvojičky a sme šťastní, no každé Vianoce myslíme i na naše prvé dieťatko, ktoré sme nikdy nedržali v náručí. Ostala po ňom len prázdna škrupinka.

Keď som chodila na základnú školu, v deviatej triede vznikali prvé platonické lásky. Hrávali sme takú hru – pravda alebo odvaha. Ak ste si vybrali pravdu, museli ste pravdivo odpovedať na otázku, ktorú vám položili. Ak odvahu, museli ste odvážne splniť akúkoľvek úlohu. Raz som si počas školskej prestávky vybrala odvahu. Musela som ísť za najväčším výtržníkom v našej triede a povedať mu, že som „do neho“. Pre mňa ako excelentnú žiačku bolo potupné baviť sa s niekým takým, nieto mu ešte povedať, že sa mi páči. No moja hrdosť mi nedovolila prehrať, tak som sa celá červená vybrala k chalanom sediacim obkročmo na stoličkách. Prišla som k Tomášovi a povedala mu, že hoci nie je zrovna môj typ, som „do neho“. Celá chalanská banda vybuchla do smiechu, Tomáša to prekvapilo a ja som bola červená ako paprika.

Veľmi som plakala
Dodnes si pamätám deň, keď Tomáš zazvonil pri našej bránke a moja starká mi oznámila, že ma hľadá spolužiak. Vybehla som von do snehu len v papučiach, taká šokovaná som bola. Tomáš mi prišiel podať nezvyčajný darček. Halúzku odrezanú z čerešne. Vraj jeho dedo hovorieval, že ak rozkvitne na Štedrý deň, je medzi nami ozajstná láska. Prišla som domov a plakala som, pretože to bolo pre mňa niečo nepochopiteľné a strašné. Dodnes to moji rodičia spomínajú a smejú sa, ako veľmi som revala. No vetvička odrezaná na Barboru na Štedrý deň rozkvitla. A ten triedny bitkár, pre ktorého som sa kedysi tak červenala, je dnes mojím manželom. Naše prvé spoločné dieťa bol chlapec, takže sme ho pomenovali Boris, ale druhé bolo dievčatko, ktoré dostalo naozaj čarovné meno – Barborka.