Kráľovná záhad: Toto sú najväčšie tajomstvá spisovateľky Agathy Christie

Všetci forenzní CSI experti môžu ísť, prepytujeme, fajčiť handry!

Nedeľné popoludnie bez vyfinteného, domýšľavého Poirota a geniálne naplánovanej a brilantne vyriešenej vraždy si už ani nevieme predstaviť. Máme ich ku káve namiesto bábovky. Keby sme si na každý týždeň nechali jeden detektívny príbeh (román či poviedku), mohli by sme takto „bábovkovať“ viac než štyri roky – vyše 200 pekných nedieľ. Aká bola žena, ktorá dokázala rafinovane a premyslene poslať na onen svet na papieri stovky obetí, ich vraždy dôsledne naplánovať a krok za krokom, vďaka neomylnej práci „malých sivých buniek“, vrodenej bystrosti, znalosti ľudskej psychiky a skvelému pozorovaciemu talentu, zakaždým odhaliť vraha?

Oddaná manželka

Podsunúť čitateľovi všetky dôležité stopy, no do poslednej chvíle ho držať v napätí a vo finále vždy prekvapiť. Opísať život Agathy Christie je na pár stránkach nemožné. Aj preto, že trval dlhých 86 rokov a jej vlastný životopis má viac než 600 strán. Bola uzavretá a nesmelá, no veľmi rozhľadená, sčítaná a scestovaná. Mala výborný sluch, hrala na klavíri, hovorila skvele po francúzsky, vyznala sa v jedoch a liekoch a pracovala na významných archeologických náleziskách. Bola oddanou manželkou (dvakrát), dobrou mamou a veľmi nekonvenčnou starou mamou.

Lákala ju opera

A na svoju dobu spravila niečo veľmi trúfalé – ako opustená a rozvedená sa v štyridsiatke druhýkrát vydala za muža mladšieho o 15 rokov a prežila s ním skvelých 46 rokov! Pôvodne vraj chcela byť opernou speváčkou, no s celoživotnou plachosťou jej javisko isto nebolo súdené. Zato geniálny mozog a veľmi pestrý život z nej urobili najplodnejšiu a najúspešnejšiu autorku detektívnych príbehov všetkých čias. Vyše dve miliardy predaných kníh tromfli len William Shakespeare a Biblia. A odvážime sa povedať, že tak skoro ju nikto iný neprekoná.

Agatha Mary Clarissy Miller sa narodila v roku 1890 ako tretie, najmladšie dieťa americkému burzovému maklérovi Frederickovi Millerovi a jeho manželke Angličanke Clare. Vyrastala v zámožnom rodinnom sídle v anglickom mestečku Torquay. Keď jej v 11 rokoch náhle zomrel otec, finančná situácia rodiny sa značne zmenila. Matka sa nedala ranou osudu položiť, rodinné sídlo výhodne prenajímala a s najmladšou dcérou sa vydávala na dlhé výpravy do vzdialených britských kolónií – skromne, no odvážne. Agatha bola bystré a vnímavé dievča hladné po vedomostiach. Do 15 rokov sa vzdelávala prevažne doma u súkromných učiteľov, potom šla študovať hudbu a operný spev do Paríža.

Láska k strašidelným príbehom

Štúdium nedokončila, no láska k hudbe jej ostala a na klavíri hrala často, rada a vraj aj veľmi dobre. Milovala strašidelné príbehy a detektívky. Jej mama bola skvelá rozprávačka a so staršou sestrou Madge si ich vraj často samy vymýšľali. Prvé poviedky teda písala už ako tínedžerka – do šuplíka. Skutočné rozhodnutie napísať veľký detektívny román urobila až ako dospelá vydatá žena. Počas prvej svetovej vojny pracovala v lekárni. V zajatí liekov, drog a jedov získavala čoraz hlbšie vedomosti o ich účinkoch. A práve tu jej napadlo využiť ich pri písaní detektívok.

Jed ju fascinoval

„Jed má v sebe čosi fascinujúce. Žiadna brutalita guľky z revolveru alebo bodnej rany,“ vyznala sa neskôr. Jedom vraždila svoje literárne obete najradšej a najčastejšie. Už v prvom románe Záhada na zámku Styles trávila strychnínom. Rada totiž okrem „tradičných“ populárnych jedov ako arzén, kyanid či morfium používala tie menej známe: taxín, nikotín, tálium a mnohé ďalšie. Fascinovali ju, študovala ich a pozorne si zapisovala ich účinky, príznaky aj priebeh otravy. K poznámke o každom z jedov má vo svojich zápisníkoch často poznačený už aj náznak zápletky.

Ako ho možno použiť a podstrčiť potenciálnej obeti, ako jed chutí, čím ho zamaskovať, či ako a kde ho získať. V 66 románoch a 148 poviedkach na spáchanie hrdelného zločinu využila jed vyše 70-krát. Na prácu s jedmi získala počas svetových vojen nielen prax, ale aj kvalifikáciu, dokonca bola taká dobrá, že po vydaní Záhady na zámku Styles publikovala odborný článok vo vedeckom časopise Pharmaceutical Journal.

Osobný život budúcej spisovateľky sa zo začiatku nevyvíjal najšťastnejšie. Christie bola v mladom veku síce ostýchavá, no príťažlivá a kultivovaná dáma a tešila sa veľkému záujmu mladých mužov z dobrých rodín. Začiatkom minulého storočia to znamenalo početné ponuky na sobáš, ktoré dlho odmietala, až spoznala atraktívneho vojenského kapitána Archibalda Christieho. A keď sa niekto volá Archibald, tak to silno zaváňa osudovou láskou – s nekontrolovaným vzplanutím, prchavými vášňami a so zlomeným srdcom. Tak aj bolo.

Archie bol milovník ako z červenej knižnice – pekný, sošný, pilot v uniforme. Navyše jazdil na motorke – v roku 1913 to bolo teda voľačo! Agatha mu nemohla odolať a ani Archibald nebol z kameňa. Do peknej vzdelanej ženy s hlbokými očami sa úprimne zamiloval a bola to ozaj veľká lovestory a svadba. To sa už začala prvá svetová vojna, ktorá manželov na štyri roky rozdelila. Archie odišiel bojovať a Agatha nastúpila ako dobrovoľníčka do služby v lekárni. Ozajstný manželský život spolu začali viesť až po vojne. Usadili sa v Londýne, kde si Archibald našiel dobré miesto v banke. V roku 1919 sa im narodila jediná dcéra Rosalinda v tom istom roku vyšiel Agathin prvý román.

Zamiloval sa do mladšej

Nasledujúce roky Christie vo svojom životopise opisuje ako krásne a šťastné. Bolo ich však len niekoľko. Ona pracovala na ďalších knihách, on trávil veľa času v spoločnosti, na cestách a na golfe. Nebol pri nej, keď jej ochorela matka, ani vtedy, keď zomrela. Zamiloval sa do oveľa mladšej ženy, kamošky z golfových ihrísk, chcel sa rozviesť a jedného dňa sa odsťahoval. Jeho ženu to položilo. V čase, keď po vyjdení románu Vražda Rogera Ackroyda (1926) získala veľkú popularitu a rešpekt ako autorka, sa jej osobný život zrútil.

Zosypala sa

Psychicky sa zosypala a sem sa datuje príhoda, ktorá dodnes nie je celkom objasnená. Jedného večera Agatha Christie nechala doma dcéru v rukách služobníctva a vyparila sa. Jej auto našli ráno len pár míľ od rodinného sídla, no po nej nebolo ani stopy. Nasledujúcich jedenásť dní ju hľadalo celé Anglicko, novinári, fanúšikovia, vyplašený Archie sa vrátil domov a za jej nájdenie vypísal odmenu. Nakoniec ju „udal“ personál kúpeľného hotela, v ktorom sa ubytovala pod iným menom. Agatha a jej rodina od začiatku až dodnes tvrdia, že išlo o psychické zrútenie sprevádzané dočasnou stratou pamäti. Bodka.

Tri roky po smrti Christie natočili film s Dustinom Hoffmanom a Vanessou Redgrave, podľa ktorého sa Agatha skutočne chcela veľmi rafinovaným spôsobom pri kúpeľnej procedúre zabiť a narafičiť to ako vraždu na svoju sokyňu, manželovu mladú milenku. Lákavá predstava, iste, no pravdepodobne to nie je nič viac než fikcia. Agatha Christie mala tú dlhšiu a lepšiu časť života ešte len pred sebou. Súhlasila s rozvodom a detektívky sa stali zo zábavky jej obživou.

Knihy ju naozaj živili viac než slušne. Jej romány a poviedky vychádzali na oboch stranách Atlantiku, bol o ne obrovský záujem a Agatha Christie inkasovala za každú knihu sumy, ktoré jej umožňovali žiť naozaj veľmi príjemný a exkluzívny život. Hneď po rozvode odišla s dcérou na Kanárske ostrovy, kde, stále zlomená, v smútku dopísala Záhadu modrého vlaku, a ešte v tom istom roku si splnila veľkú túžbu – cestu legendárnym Orient expressom. Na Blízkom východe sa zoznámila so skupinou britských archeológov – okrem iných aj s milým mladíkom Maxom Mallowanom.

Hoci bol medzi nimi 15-ročný vekový rozdiel, vzájomná spoločnosť im bola obom veľmi príjemná a od začiatku si mimoriadne rozumeli. Vzali sa v roku 1930, keď mala Agatha 40 rokov, no v novom pase si vek údajne mierne upravila smerom nadol. Nakoniec však jej výrok, že čím je staršia, tým je pre manžela vďaka jeho profesii atraktívnejšia, vošiel do histórie. Agatha a Max prežili spolu v láske 46 rokov – a bol to život plný ciest a zaujímavej práce. Jar a neskorú jeseň trávili na archeologických náleziskách na Blízkom východe alebo v severnej Afrike. Pre Agathu to bolo veľmi inšpiratívne prostredie a zasadila doň niekoľko úspešných detektívok.

Najplodnejšie obdobie

Dopoludnia pravidelne písala, popoludní pracovala s Maxom na vykopávkach. Ďalších 20 rokov bolo najplodnejších v jej kariére. Vydala 2 až 3 knihy ročne, začala písať aj divadelné hry a pod pseudonymom vydávala romantické romány, často značne autobiografické. Krátko pred päťdesiatkou si mohla splniť ďalší veľký sen – kúpila veľké 400 rokov staré sídlo Greenway neďaleko miesta, kde vyrástla.

Tu vyrástol aj Agathin jediný vnuk a dedič Mathew Prichard. V rozsiahlej záhrade sídla mu stará mama často pripravovala komplikované a zábavné pátracie hry na hľadanie pokladu a napríklad k 12. narodeninám dostal práva na jej nový román. Greenway je dnes múzeum a pamätný dom Agathy Christie a spolu s celou pozostalosťou a autorskými právami ho spravuje práve Mathew.

Jediný muž prežil s Agathou Christie celý dospelý život, a nebol to jej prvý ani druhý manžel. Stvorila ho sama, keď písala prvý román a potrebovala doň výstredného detektíva. „Počas prvej svetovej vojny bol anglický vidiek plný belgických utečencov. Prečo si teda nevybrať Belgičana, bývalú pýchu tamojšieho policajného zboru?“ spomínala Christie neskôr. „A aký by to mal byť človek? Skôr menší, s nejakým pompéznym menom. Hercule Poirot – to znie dobre. A mal by byť veľmi upravený a poriadkumilovný (možno preto, že ja sama som bola nespútane neporiadna?).“

Poirot jej strašne liezol na nervy

Poirot jej časom totiž strašne liezol na nervy: „Prečo mi vôbec napadlo vymyslieť toto ohavné, nafúkané, protivné, krpaté stvorenie?! Večne niečo narovnáva, krúti si tie svoje fúzy a nakláňa tú svoju vajcovitú hlavu!“ To znie skoro ako manželstvo po 30 rokoch. Aby si od neho oddýchla, vymyslela si postavu detektívky – amatérky. Slečna Marplová, ako bystrá, zvedavá a veľmi milá stará dáma, sa ujala rovnako dobre, riešila vraždy a zneisťovala zaskočených policajných vyšetrovateľov v 13 románoch.

No Poirota sa Christie nezbavila, čitatelia si ho žiadali a slečnu Marplovú nemohla poslať všade. Čo by robila starenka s ihlicami napríklad v takom Bagdade? Tak mu aspoň poslala do cesty sparingpartnerku spisovateľku Ariadne Oliver, v podstate alter ego samej Christie. Cez ňu dokázala Poirota občas uzemniť, pomáhať mu vo vyšetrovaní, ale občas mu aj znepríjemňovať život, no hlavne prezentovať niektoré svoje názory – napríklad na literárnu kritiku či svoje postavy. Poirota chcela dať Christie dokonca zavraždiť, no ten sa nedal. „Akoby som ho počula: ‚Nemožné zbaviť sa Poirota týmto spôsobom! Na to je príliš bystrý.‘“

Agatha Christie sa dožila úctyhodného veku a písala ešte v osemdesiatke. Naposledy sa na verejnosti objavila na premiére filmu Vražda v Orient expresse (1974) – s fantastickým hviezdnym obsadením na plátne i v hľadisku (vrátane Alžbety II.). Film sa jej páčil, no mala jednu výhradu – Albert Finney mal ako Poirot málo parádne fúzy.

Od roku 1920 sa predalo vyše dvoch miliárd výtlačkov jej kníh. Viac diel dokázal predať len William Shakespeare a absolútne prvenstvo drží Biblia.

Najpredávanejšou detektívkou Agathy Christie je kniha Desať malých černoškov. Predalo sa viac ako 100 miliónov výtlačkov a je 7. najpredávanejšou knihou v histórii.

Napísala 214 detektívnych príbehov, 17 divadelných hier a 6 romantických románov pod menom Mary Westmacott. Písala dokonca i poéziu a jej knihy boli preložené do 103 jazykov.

Jej divadelnú hru Pasca na myši hrajú v londýnskom divadle St. Martin ´s Theatre nepretržite od premiéry v roku 1952 – teda 61 rokov! Vlani na diamantové výročie uviedli jej 25-tisícu reprízu.