Mladú ženu poznačila mamina výchova: Kvôli tomu, čo ma naučila, nedokážem nadväzovať vzťahy

Som bez partnera, priateľov viem spočítať na prstoch jednej ruky, moje víkendy pozostávajú zo sledovania Netflixu a klebetenia so starou mamou. Necítim voči ľuďom nenávisť, nie som zlá osoba, jednoducho mám problém budovať pevné a dlhodobé priateľstvá. Vídam ľudí, ktorí sú najlepšími priateľmi od narodenia a žiarlim na nich. Želám si, aby som mala takú osobu v živote tiež.

V skutočnosti som celkom spoločenská a pohodová, priateľov si dokážem nájsť rýchlo a ľahko. Takých ľudí som v minulosti dokonca nazývala najlepšími kamarátmi. Môžem sa s nimi zabávať, no je to klasický vzťah, ktorý sa točí okolo skupinových stretnutí, zábavy a klebiet. Nefunguje tu žiadna hlboká dôvera či zmysluplné spojenie. Chvíľu sa bavíme, ale priateľstvo nakoniec vyšumí a strácame na seba kontakty. Nie som smutná alebo nahnevaná, že už viac nefigurujú v mojom živote. Rada som si s nimi vytvorila spomienky. No nedávno som sa začala oveľa častejšie pýtať, prečo.

Po rozhovore s ostatnými členmi rodiny a terapeutom som si uvedomila, že moja potreba nezávislosti a spoliehania sa iba na seba, je dôvodom, prečo nie som schopná vytvárať si zmysluplné priateľstvá. Ešte v detstve mi mama zdôrazňovala práve dôležitosť nezávislosti. Učila ma vytvárať si vlastné šťastie. Ako dospelá viem oceniť, že ma to naučila, no zároveň tým opovrhujem, pretože zašla priďaleko. Cítim, že som príliš sústredená na to, aby som bola samostatná. Nedovoľujem si vytvoriť skutočné priateľstvo.

Na rozdiel od rodiny, priatelia sa rozhodnú pre to, či zostanú vo vašom živote. Kvôli týmto problémom som stratila niekoho, kto bol pre mňa neoceniteľný. Naše priateľstvo rástlo viac ako päť rokov a bolo to najbližšie skutočnému vzťahu, čo som dovtedy zažila. Vedela som o ňom všetko. Ako plynul čas, vsugerovala som si, že ma využíva, akoby som bola len pre zábavu. Neverila som, že by tu bol pre mňa aj vo chvíli, keď ho budem potrebovať. Povrchné priateľstvo. Pri pohľade späť viem, že to bola v skutočnosti moja chyba. Nedovolila som mu skutočne tu byť pre mňa. Nepovedala som mu o veciach, s ktorými som potrebovala pomoc, takže neexistoval spôsob, ako by to mohol urobiť. Tak som nasledovala model, ktorý sa vyskytol pri každom najlepšom kamarátovi v mojom živote. Úplne som s ním prestala komunikovať. Nezdvíhala jeho telefonáty, neodpovedala na správy, prerušila prístup na sociálnych sieťach a pokračovala vo svojom živote. Akoby sa nič nestalo.

Tým, že s nikým nerozvíjam skutočné priateľstvo, vyhýbam sa šanci zrady alebo závislosti na inej osobe, čo sú moje najväčšie obavy v živote. Avšak ako starnem, zisťujem, že viac si ubližujem bez priateľstiev. Som unavená zo samoty a chcem vytvárať krásne priateľstvá. Postupne sa učím oslovovať ľudí a udržiavať kontakty, dovoliť im spoznať ma. Čo sa týka bývalého kamaráta, snažila som sa ho opäť skontaktovať, no náš vzťah bol už zničený a nemal viac záujem napraviť to, čo sa pokazilo. Naučila som sa vpustiť do života ľudí a dovoliť im, aby videli, kto som. Teraz si viem ceniť priateľstvo a byť zraniteľná. Musím len veriť, že ma niekto v zlej situácii skutočne podrží. Budem potrebovať, aby videl všetky veci, ktoré ma utvárajú – nerozhodnosť, prostorekosť, sebeckosť - a dúfať, že sa rozhodne milovať ma a držať sa ma aj napriek mnohým chybám.