Kvôli milencovi som opustila deti a manžel si k sebe nasťahoval... Ach, to NEMÔŽE myslieť vážne

Moja rodina ma otvorene odsúdila, všetci si o mne vytvorili jasný názor. Mňa však oveľa viac trápi to, že mi dcérky nikdy neodpustia. Dala som ich otcovi zbohom a odišla som z domu kvôli milencovi...

S manželom sme boli veľmi málo spolu, vyhováral sa na prácu a ja som zostávala s dcérkami doma. Sama. Cítila som sa nekonečne opustená a nemilovaná. Neboli sme s mužom šťastní, ale nemali sme ani silu zmeniť to, niečo urobiť, zlepšiť svoje manželstvo. A potom som jedného dňa spoznala JEHO. Dlho som so svojimi bláznivými pocitmi bojovala, ale nakoniec som si musela priznať, že zvíťazila láska.

A bola to vášnivá, bláznivá, tínedžerská láska! Omladla som snáď aj o 10 rokov. Bolo to také krásne, šteklivé, vzrušujúce, že som jednoducho nedokázala odolať. V jeho náručí som sa opäť mohla cítiť ako kedysi, ako krásna mladá žena plná sily, po ktorej muž nekonečne túži. Vedela som, že k sebe patríme a musíme žiť spolu.

Povedala som manželovi, že sa chcem rozviesť. Súhlasil, aby som odišla, ale pod jednou podmienkou. Dcéry som musela nechať doma. Bol presvedčený, že u neho im bude lepšie, vyrástli vo veľkom dome na vidieku, tam sú doma, chodia do školy, majú svojich kamarátov. Už to nie sú malé dievčatká, jedna má 13, druhá 16 rokov. Nechcela som ich v tomto citlivom veku vytrhnúť zo známeho prostredia. Manžel mal pravdu. Dokonca aj ony priznali, že by chceli zostať s otcom. A tak som si zbalila kufre a dala svojmu starému životu, svojej rodine, zbohom...

Bolo to pre mňa veľmi ťažké rozhodnutie. Najťažšie v celom živote. Buď sa vzdám veľkej lásky, alebo nebudem každý večer doma pri svojich deťoch... Manžel ma ubezpečil, že môžem dcérky navštevovať tak často, ako len budem chcieť. Ak budú vhodné podmienky, môžem si ich kedykoľvek vziať k sebe, nebude mi v tom brániť.

Sľúbila som, že keď si zlepším finančnú situáciu, okamžite si prenajmem väčší byt, kde budú mať dievčatá svoju izbu. Teraz bývam v malom jednoizbovom byte. Ani môj nový partner nezarába tisícky eur, takže sa snažím prežiť, ako sa dá. Ale... som šťastná. Taká šťastná, ako už dávno nie! Nevzdávam sa nádeje, že si raz dcérky vezmem k sebe, že budú mať aj u mňa svoj kúsok domova.

Aj moji vlastní rodičia ma nazvali ľahkou ženou, tak čo čakám od ostatných? Exmanžel sa na mňa hnevá, ale aspoň ma pred dcérami neohovára. Dievčatá ťažko znášali môj odchod, chvíľu sa so mnou nechceli ani rozprávať. Možno raz, keď dospejú a niečo si prežijú, budem im to môcť vysvetliť a pochopia, že som nemala inú možnosť... Najhoršie však je, že si k sebe môj bývalý nasťahoval inú ženu. Svoju mamičku.

Svokra ma, samozrejme, nenávidí. Oceňujem, že chce synovi pomôcť a robí, čo sa dá, aby našim dcéram nič nechýbalo, ale aj ony sa na ňu sťažujú. Vraj ich neustále kontroluje, je veľmi prísna, nerozumie ich potrebám a ony sa nemajú s kým porozprávať, chýba im v dome láskavá ženská duša...

Svokra mala troch synov, takže dievčenskému svetu až tak nerozumie. Vážim si, že chce mojim deťom (ale najmä svojmu synovi) pomáhať, ale možno by som bola radšej, keby si exmanžel našiel novú partnerku, než aby im to tam doma riadila svokra-generálka...

Kristína