Na veci sa snažím pozerať vždy z tej lepšej strany, čo sa odráža aj v mojich článkoch. Preto príbehy plné ľudskosti, inšpiratívne ženy a veci medzi nebom a zemou, sú moja parketa. Vyspovedala som množstvo žien a mužov v Rozhovoroch nielen pre ženy naživo na našom Instagrame @novycasprezeny, ktoré si stále môžete pozrieť. Napísala som jednu knihu Vyvolený a Eva a pracujem na ďalšej. Rada posúvam veci dopredu, preto všetko nové vítam s otvorenou náručou.

Ivana Adamcová

Moji rodičia boli praktickí ľudia, preto keď prišiel čas rozhodnúť sa, na akú strednú školu pôjdem, povedali, že to bude praktická škola technického zamerania, aby som hneď po škole nastúpila do podniku. Vlastne tá SOŠ, na ktorú som nastúpila, priamo súvisela s podnikom, ktorý bol hneď vedľa školy. Vychovávali si tak svoje budúce pracovné sily.

Dávalo to zmysel, budúcnosť som mala mať zabezpečenú, ale nikto nerátal s tým, že po revolúcii v roku 1989, ktorá ma zastihla na strednej škole, podnik zrušia. A navyše, škola technického zamerania naozaj nebola nič pre mňa. Rada som čítala knihy, písala poviedky a filozofovala o živote. Nechápem, ako to rodičia nevideli alebo nechceli vidieť. Takže školu som horko-ťažko dokončila ako problémová žiačka a po skončení som navyše nemala žiadnu prácu.

Keď som rozposielala životopisy v našom malom meste, nikde ma bez praxe nechceli a navyše sa väčšina podnikov rušila a nové ešte nevznikli. Bolo to také zvláštne prechodné obdobie. Jednoducho som chvíľu bola bez práce alebo som si našla brigádu. Na jednej z nich sa mi pritrafilo, že ma vezmú ako recepčnú do jedného podniku. No, recepčnú… V podstate som bola vrátnička, ale slovo recepčná znelo lepšie. Mávala som aj nočné a celkom mi to vyhovovalo, mohla som čítať knihy. Bolo jasné, že to nie je práca snov ani práca, ktorá by ma mohla dlhodobo uspokojiť. Nakoniec podnik zrušili a ja som hľadala ďalej.

Šlo to rýchlo, pracovala som ako barmanka, krupiérka, záhradníčka, sekretárka, pomocná sila v obchode a nakoniec ako skladníčka. Bolo to šialené, vedela som, že takto ne­chcem skončiť. V tom čase som si našla priateľa. Ten študoval na vysokej škole a vždy, keď sa vrátil z internátu na víkend, rozprával mi zážitky z vysokoškolského života.

Učarovalo mi to. Zrazu som ľutovala, že som sa neučila lepšie, že som šla na strednú školu, ktorá ma nebavila, a že to, čo by ma bavilo, slovenský jazyk, som nijako neprehlbovala. Ale bola som mladá, prešli tri roky od maturity a život bol predo mnou. Niekde v sebe som cítila, že mám na viac, ako sa premiestňovať od jednej neuspokojivej práce k druhej.

A tak vďaka svojmu priateľovi, ktorý ma povzbudzoval, aby som šla za tým, o čom snívam, som si pozháňala testy z učiteľského smeru, ktorý sa študuje na pedagogickej fakulte, a začala som doháňať všetko, čo sa dalo. Vravela som si, že ak sa chcem z tejto mizérie dostať, musím jednoducho zapnúť všetky sily a učiť sa. Ani nie rok nato som urobila prijímacie pohovory zo slovenského jazyka a začala študovať na vysnívanej vysokej škole.

Dostala som sa do iného mesta ako môj priateľ, a aj keď sme sa snažili, diaľka a iné zameranie študijných odborov nás rozdelili. Každý z nás si na vysokej škole našiel iného partnera, ale dodnes som mu vďačná za to, že ma nakopol, aby som sa nebála chytiť svoje šťastie a nevzdávala to, aj keď štart ani doterajšie skúsenosti nehrali v môj prospech. Bola som jedna z najlepších žiačok a dnes robím prácu snov.