Leo napísal otvorený list manželke, ktorú opustil kvôli milenke: TOTO by nezvládol žiadny chlap

"Je mi to veľmi ľúto, Petra," napísal v otvorenom liste pre svoju exmanželku Leo. "Naozaj som nechcel, aby to takto dopadlo. Nechcem sa vyhovárať, nie... Pamätáš sa, ako veľmi som ťa podporoval aj vtedy, keď som sám trpel ako zviera? Aj ja som tak veľmi túžil po bábätku ako ty. Dal som do toho všetko, pamätáš?

Prijal som aj prácu navyše, keď sme sa začali o dieťa snažiť, aby sme mu mohli pripraviť všetko potrebné. Aby malo všetko, čo potrebuje. Pamätám sa, akí sme boli obaja nadšení, ako vážne sme to brali, koľko sme plánovali, premýšľali, tešili sa... Aké to bude, keď sa narodí? Aké meno mu dáme? Koľko súrodencov mu doprajeme? Kam sa presťahujeme? Bolo to dokonalé, Petra...

Keď sme zistili, že si tehotná, bol to jeden z najkrajších momentov v živote. Mojou prvou reakciou bolo, že som chcel ešte viac pracovať, aby nám naozaj nič nechýbalo. Veľmi som na teba dával pozor, aby sa ti nič nestalo, sprevádzal som ťa na všetky vyšetrenia, ultrazvuky, nakúpil som, upratal... Chcel som, aby si oddychovala. Keď si nečakane začala krvácať, šoféroval som ako blázon, len aby sme boli čo najskôr v nemocnici. Nedokážem ani opísať, čo som cítil, keď si potratila. Snažil som sa ťa utešiť, ale sám som bol na dne.

Nepomáhali rozhovory ani objatia, nič ťa nedokázalo rozveseliť. Celé dni si len smútila a ja som sa tak veľmi snažil... Chýbalo mi to veselé dievča plné života, ktorým si kedysi bola. Musel som potláčať vlastné zúfalstvo, len aby som ti pomohol. Aj ja som naďalej sníval o roztomilom bábätku, ktoré by ležalo v postieľke pri našej posteli, ktoré by som kúpal, prebaľoval, objímal. Bolo strašné sledovať tvoje trápenie. Bolo strašné držať ťa za studenú ruku a hľadieť do tvojich prázdnych očí. Bolo mi do plaču, ale musel som byť silný.

Poviem úprimne, z tejto osobnej tragédie som sa nikdy celkom nespamätal, nespracoval som to. Zdalo sa, že po niekoľkých mesiacoch sa všetko urovnalo a vrátilo do starých koľají. Čoskoro si opäť otehotnela, ale už sme sa obaja veľmi báli. Nechceli sme o tom nikomu povedať, aby sme si nič zlé neprivolali. A potom sa to opäť stalo. Bábätko odišlo. A už sa to nedalo zlepiť, vrátiť späť, žiť ako doteraz.

Všetko ťa rozplakalo, navštívila si psychológa, ale ja som zmenu k lepšiemu nevidel. Obaja sme boli ako zakliati, doma to bolo jedno hotové nešťastie, temnota, smútok, depresia. Nerád som sa vracal domov. Vtedy som sa začal báť, že sa to stane znova a ja to budem musieť ešte raz prežiť.

Všimol som si, že ma to v práci stále viac ťahalo k jednej kolegyni. Prejavila o mňa záujem a videla vo mne muža, ktorého som už v sebe ani nespoznával. Nechcela nič vážne, hlavne odo mňa nechcela dieťa. Dokázali sme sa hodiny rozprávať, chápala ma, rozumela mi, venovala mi svoju pozornosť. Nemusel som s ňou riešiť nič bolestivé, žiadne plány do budúcnosti, žiadne bábätká, žiadne trápenia... Túžil som len po tom, aby sa ma niekto úprimne spýtal, ako sa mám.

Na začiatku som v nej videl len psychickú podporu. Nechcel som sa do toho zamotať, ale raz mi poslala esemesku práve vtedy, keď som sa sprchoval. A ty si si uvedomila, že mám v živote niekoho, kto mi je blízky. Aj keď vtedy medzi nami ešte k ničomu nedošlo, už si tušila, že sa to neskončí dobre... Začali sme sa hádať. Vyčítali sme si veci, ktoré dlho ležali niekde pod povrchom, pod pokrievkou, ticho sa varili, až kým hrniec doslova nevybuchol. Obviňovali sme jeden druhého, prečo sa nám nedarí počať dieťa, veľmi sme sa ranili, aj sme po sebe kričali. Kto bol na vine? Ty, či ja? Obaja...

Až som nakoniec odišiel. Nezvládol som už tú frustráciu, tie výčitky, tie hrozné scény plné bolesti a plaču. Už sme si nedokázali povedať nič pekné. Už sa to nedalo vrátiť späť. S kolegyňou som chodil zopár mesiacov, ale rozišli sme sa. Nebola to láska, túžil som len po pochopení a pozornosti. Napriek tomu, že som teraz sám, nechcem sa k tebe vrátiť. Áno, ešte stále ťa milujem. Cítim však, že sa medzi nami niečo veľmi pokazilo. Niečo, čo sa už nedá napraviť. Je mi to strašne ľúto."

Leo