LETNÁ LOVESTORY: V detstve túžil stať sa KŇAZOM, no počas svätojánskej noci vzbĺkla iskra VÁŠNE

Pamätám si na prázdniny u babky, kde sa čas tak sladko vliekol a my sme mali čas vnímať všetky jeho farby, chute a vône. Vŕzganie hojdačky, malinová pena ušľahaná z bielkov, tikajúce hodiny, egreše, ktoré sme len vycucali a šupky potajme hádzali sliepkam. Rozpálená studňa na dvore, pehy na nose a tenis s penovou loptičkou o stenu domu.

A potom kamaráti, najmä Borisko, ktorý sa chcel stať kňazom. To jediné sa mi na ňom nepáčilo, inak sa mi páčil celý. Lebo babka mi ho dávala za príklad, rád miništroval a chodil do kostola, mňa tam babka musela duriť nasilu. Vždy sa ku mne správal pekne a nehanbil sa za to, že sa kamaráti s babou. A potom prišla stredná, prestali sme k babke chodiť na prázdniny, už sme nepotrebovali stráženie. Na Borisa som si už nespomenula, snívala som o iných chlapcoch, mala som nové idoly.

Až opäť prišlo leto, ja som mala pred maturitou a otec sa práve vtedy rozhodol prestavať podkrovie. V tom hluku som nevedela do hlavy dostať ani vetu! A tak prišiel dedko, zbalili sme všetky knihy a zošity, vysadli sme na autobus a išla som sa učiť k babke na dedinu. Babka ma samozrejme hneď večer vyšikovala do kostola, nech sa pomodlím za to, aby sa mi ľahšie učilo. Mňa však oveľa viac ako modlenie zaujal vysoký miništrant s čiernou šticou a očami ako trnky. Keď na mňa mrkol, zamrela som… Bol to Boris. Tak toho by bola za kňaza fakt škoda… Po omši sa ku mne pripojil a odprevadil ma domov. Mal tiež akademický týždeň, takže sme sa museli učiť, ale dohodli sme sa, že sa večer pôjdeme okúpať na priehradu.

Babka ma ofukovala, nemusela som s ničím pomáhať, jedlo mi nosila až do izby, kde som sa učila, aby som ani minútu nestratila nadarmo. A večer ma sama vyháňala von, nech som aj na čerstvom vzduchu. Na priehrade sme boli len my dvaja. Opierali sme sa o seba plecami, mali sme sa o čom rozprávať. Veľmi mi odľahlo, že si to s tým kňazským povolaním rozmyslel. Správal sa milo, priateľsky, ale dosť rezervovane, a ja som sa bála spýtať, či má priateľku. Mobily a maily vtedy ešte neboli v móde, ale dohodli sme sa, že keď budeme mať maturitu za sebou, pôjdeme spolu na hodovú diskotéku a poriadne to tam oslávime. Nevymenili sme si telefónne čísla, ani jediný bozk.

Vrátila som sa domov, úspešne zmaturovala a o dva týždne som sa chystala k babke na hody už v piatok. Srdce mi búšilo, nič nebolo isté. Boris si ma predsa mohol nájsť cez telefónny zoznam, no nespravil to. Ešteže mi robili garde sestra a sesternica. Keď som zbadala Borisa, dych sa mi zrýchlil, už to nebol chlapec, ale mladý muž. S úplnou samozrejmosťou, akoby to bola tá najprirodzenejšia vec na svete, sa venoval len mne, mal oči len pre mňa. Pri tancovaní som cítila vôňu jeho pokožky zmiešanú s parfumom a hoci som takmer nič nepila, cítila som sa ako omámená.

Po polnoci sme sa išli prejsť cestičkou popri potoku a na cestu nám svietili svätojánske mušky. S úžasom sme si uvedomili, že skutočne je svätojánska noc a jej mágia vplývala aj na nás. Nebozkávala som sa s chlapcom prvýkrát, ale toto bolo niečo úplne iné. Dve duše, ktoré sa hľadali a našli. Ústa, ktoré do seba zapadli ako dva diely skladačky, srdcia, ktoré bili rovnako. O nič viac sa nepokúsil a ja som bola šťastná. Stále sa ma dotýkal a odvtedy sa ma dotýkať neprestal. Prežili sme nádherné leto…

Lenže september sa blížil a Boris odchádzal na vysokú školu do Prahy. Strašne som sa bála, že mi ho tam pokazia, že mi ho ukradne nejaká Pražanka… Veď viete, v Praze blaze. Ja som zostala na výške v Bratislave. Písali sme si a volali každý deň. A potom na Dušičky, keď prišiel domov a jeho rodičia boli na východe u rodiny, prvýkrát sme sa milovali. Stáli sme nahí v objatí pri okne a pozerali na cintorín, ktorý žiaril tisíckami malých svetielok. Vyznávali sme si lásku bez slov… Búšiace srdcia, vzrušenie, mihotavé hviezdičky, nič krajšie som dovtedy nezažila. Boris mi povedal, že odkedy ma po omši odprevadil k babke, nepripúšťal si inú možnosť ako tú, že my dvaja patríme k sebe. Že to jednoducho vedel a cítil. Neskôr sa naše cesty predsa len nakrátko rozišli, aby sa opäť zišli, nevedeli sme žiť bez seba. Ani lukratívna pracovná ponuka v zahraničí nás nedokázala rozdeliť. Verte mi, pravá láska existuje a naozaj je len jedna.