Ľubku v jednu noc ZOBUDIL telefonát: Z mobilu svietila NEBESKÁ ŽIARA. Volala jej Panna Mária?

Na hrudi som cítila neskutočný tlak. Chcelo sa mi plakať. Ten stres, ktorý som za posledné mesiace prežívala, sa už nedal uniesť. Jozef, môj manžel, navyše opäť prišiel z práce opitý a vyhrážal sa mi, že ma zabije. Tieto reči som počúvala už od štvrtého roka manželstva. Napriek tomu to s ním tento rok „ťahám“ už na tridsiaty. Viem, som hlúpa, že si to nechám... Toľkokrát som sa s ním chcela rozísť, ale nikdy som to nedokázala. Vždy, keď som mu už vážne pohrozila, prišiel s kyticou ruží a prosil o odpustenie. Potom sekal mesiac dobrotu, a potom sa znova „nacengal“.

Môj život sa začal meniť 10. novembra 2006. Dcéra mala vtedy narodeniny a namiesto toho, aby mi ukázala darček od priateľa, mi oznámila, že sa s Ivanom definitívne rozišla, pretože si našla iného. Vyvalila som na ňu hrozivý pohľad, pretože Ivko bol milý chlapec. Vedel aj pomôcť u nás na záhrade a vôbec, bolo na ňom vidieť, že ju má naozaj veľmi rád. A aby toho nebolo málo, tesne pred tým mi volali z nemocnice, že otcov stav sa zhoršil a máme sa pripraviť na to najhoršie. Jednoducho, na ten novembrový deň nezabudnem.

Chodila som po dome ako námesačná. V hlavne mi vírilo milión myšlienok. Cítila som sa strašne sama, opustená a zranená. Bez lásky. Bez štipky pochopenia. Premýšľala som nad tým, čo je vlastne toto za život? Nič ma nebavilo. Úprimný úsmev na svojej tvári som nevidela ani nepamätám. Manžel sa vybral na nočnú. Tešila som sa z toho, pretože jedine vtedy som mala istotu, že príde domov po vlastných. Rozmýšľala som však nad tým, čo mám urobiť, aby som konečne bola šťastná. Skutočne šťastná! Opäť mi napadlo to, že začnem s rozvodom, a potom som už zaspala.

V noci, asi o pol tretej, som precitla na to, že mi zazvonil mobil. Mala som ho položený na nočnom stolíku, tak som ani nemusela vstať z postele. Zľakla som sa, že sa niečo stalo. Vzala som ho do ruky a na displeji som nevidela žiadne telefónne číslo iba žiaru. Silné žlté svetlo, ktoré ma osvecovalo. A zrazu sa mi tam zjavila Panna Mária. Usmievala sa na mňa a rukou urobila pohyb, ktorým akoby ma pohladkala po tvári. Zacítila som aj jej dlaň na mojom pravom líci. Nebála som sa. Vliala do mňa obrovskú silu a lásku. Balvan na hrudi bol razom preč. Trvalo to asi minútu, no ten moment navždy zmenil môj život.

Ráno som sa zobudila a pri pohľade do zrkadla som videla odraz „inej“ osoby. Nie tej ustarostenej, ale ženy plnej odhodlania a energie. Povedala som si: „Všetko zvládnem a budem šťastná!“ A verte či nie, odvtedy som už neplakala, nestrachovala sa, nehádala sa s manželom a nerozčuľovala som sa ani nad tým, že v práci je veľa roboty a platia nám málo. Jednoducho som si ten pocit šťastia, ktorý do mňa vliala Panna Mária, navždy uchovala a už ho zo seba nepustím. Navyše, otec sa uzdravil. Lekári tvrdili, že zázračne. Ako sedemdesiatnik má ešte veľa plánov a ja verím, že si ešte dlho požije.

Manželovi som z hĺbky srdca a nie so zlosťou vysvetlila, ako ma trápi to, že pije a nechcem, aby sa zničil. Navrhla som mu liečenie, ktoré prijal a niekoľko rokov sa statočne drží. Dcéra sa medzitým vydala a čaká bábätko. Našťastie, ten, za ktorého vymenila Ivana, sa ukázal ešte lepší chlapec. Naozaj netuším, či toto všetko zariadila Panna Mária, ale od tej noci, čo mi „zavolala“, sa na všetko pozerám inak. Život beriem tak, ako ide a sústredím sa iba na to dobré. Teším sa z maličkostí a nestresujem, keď nestíham upratať, alebo keď niečo nevyjde tak, ako som si predstavovala. Už totiž viem, že aj tak vždy všetko dopadne tak, ako má.