Už od škôlky mal otec na mňa prehnané nároky. Chcel, aby som sa nielen dobre učila, ale aj vynikala v športe. Vláčil ma po všetkých možných športových krúžkoch, ale mňa to vôbec nebavilo. Bola som vo všetkom iba priemerná a otec mi to dával pocítiť. Vždy ma porovnával s bratom, ktorý bol športový šampión. Veď to bolo absurdné! Porovnávať dievča so starším chlapcom... Neznášala som športy, ktoré by mali byť zábavou, lebo ma do nich nútil.

Z lyží mám dodnes fóbiu. Nerešpektoval môj strach, tempo, mňa ako takú. Neskôr rezignoval, asi pochopil, že zo mňa šampión nebude. Vždy som mala pocit, že jeho lásku si musím zaslúžiť. Že ma bude mať rád, len keď budem dosť rýchla, šikovná, múdra. Celý čas som mala pocit, že je zo mňa sklamaný. V puberte sme sa od seba úplne vzdialili. Občas mi len pripomenul, že sa mám viac učiť, lebo takto to v živote ďaleko nedotiahnem…

Neistotu si nesiem v sebe

Mám za sebou dva stroskotané vzťahy. Akoby som si stále so sebou niesla tú neistotu, ktorú do mňa pravidelne zasieval otec. Uvedomujem si, že môj problém s mužmi súvisí s tým, ako sa ku mne správal. Aj pri partneroch som bola submisívna a robila som všetko preto, aby som sa im zapáčila. To nikam neviedlo. Dnes už vďaka terapii viem, že muž si nikdy nebude vážiť ženu, ktorá nepozná svoju hodnotu. Mne po nej roky šliapal otec, ale teraz sa snažím všetko napraviť.