Ľudmila opustila Slovensko a odletela 18 000 kilometrov: Nový život sa mi začal až po 40-ke!

Ani mama, ani dcéra nikdy nemali natoľko dobrodružnú povahu, aby im v hlave skrsol nápad odsťahovať sa na druhý koniec planéty. Navrhla to hlava rodiny. „Keď s tým prvýkrát prišiel môj dnes už bývalý manžel, súhlasila som. Bola som však presvedčená, že sa to nikdy nestane, preto som si nerobila žiadne starosti. Jedného dňa som však prišla domov z práce, na stole bol sekt a on mával papierom z novozélandského imigračného úradu, ktorý potvrdzoval, že sme tam dostali trvalý pobyt,“ hovorí programátorka Ľudmila, ktorú to poriadne šokovalo.

Kým Ľudmila mala v tom čase 40 rokov, Henrieta len osem. Na nedostatok dobrodružstva sa ani jedna z nich nemôže sťažovať. „Jedna z prvých vecí, čo upútali moju pozornosť, bolo oblečenie. Muži nosili košeľu, kravatu, sako a krátke nohavice. Odev domácich bol veľmi neformálny aj v práci. Taktiež tetovanie. Na Novom Zélande je úplne bežné mať potetovanú aj celú tvár. Ide o tradíciu ostrovanov a pôvodného obyvateľstva Maoriov.

Jedno ráno som na autobusovej zastávke stretla jedného z nich s tetovaním na celej tvári. Bola som taká vystrašená, že som sa chcela vrátiť domov. Nakoniec ma však priateľsky pozdravil, opýtal sa ma, odkiaľ som. Vedel veľa o Česko-Slovensku, bol obdivovateľom Dubčeka. Prekvapil ma, lebo moje predchádzajúce skúsenosti boli, že Slovensko si plietli s bývalou Juhosláviou alebo sa domnievali, že je v Rusku,“ spomína obyvateľka Aucklandu.

Obidve odišli do sveta bez znalosti angličtiny. „Najviac som sa naučila sledovaním televízie. Za šesť mesiacov som plynulo rozprávala. Veľmi mi pomáhali aj učitelia. Navyše som nebola jediným dieťaťom v škole v podobnej situácii. Mimochodom, vyučovanie mi skôr pripomínalo slovenskú škôlku. Nemuseli sme sedieť za stolom, bolo to viac oddychové a neformálne. Veľmi sa mi tento spôsob páčil,“ vraví dcéra Henrieta s hudobným vzdelaním. Pri otázke, aké má zamestnanie, začne zo seba chrliť niekoľko profesií, ktorým sa venuje. „Som speváčkou a hrám na druhú basovú gitaru v rokenrolovej kapele. Okrem toho učím hru na gitare, som fotografka a filmárka.“

Slovensko im chýba, no do srdca Európy by sa už nevrátili žiť. Ak im je clivo za slovenskou či českou kultúrou, zúčastnia sa na akcii, ktorú organizuje miestny česko-slovenský klub. Ľudmila si tam pred dvadsiatimi rokmi našla najlepšiu kamarátku. Je ňou Vierka z Prahy. „Aj ja považujem Nový Zéland za svoj domov. Som pyšná na to, že som Slovenka, ale väčšinu života som prežila v tejto nádhernej zelenej krajine. Kiwi, ako si miestni hovoria, však stále nie som,“ usmieva sa sympatická tmavovláska Henrieta, ktorá sa s mamou rozpráva po slovensky, keď sú osamote. V cudzej spoločnosti obidve automaticky prepínajú do angličtiny. A keďže tridsiatnička má priateľa Londýnčana, na debatu preferujú túto reč.

Kým Ľudmile, rodáčke z Popradu, zo Slovenska najviac chýbajú Vysoké Tatry a Slovenský raj, jej dcére skôr jedlo. „Kedykoľvek idem na Slovensko, prinesiem si salámy, klobásy a plný kufor sladkostí. Pripomínajú mi detstvo. Mamina občas dostane chuť na dobrú kyslú kapustu. Nový Zéland totiž nemá svoju unikátnu kuchyňu. Je skôr ovplyvnená britskou. Populárny je slaný koláč z lístkového cesta plnený mäsovou plnkou so syrom, morské plody, čínska, japonská či thajská kuchyňa,“ rozpráva Henrieta na záver o gastronómii.