Mala som búrlivú pubertu, mama to nezvládala: Našla som ju v kuchyni a... TOTO ma rozplakalo

Závidela som kamarátkam, ktoré hovorili o mame ako o najlepšej kamoške – my sme taký dôverný vzťah nemali. Rozčuľovalo ma, že stále má potrebu upratovať a „terorizuje“ tým aj mňa. Zdalo sa mi, že jej záleží len na tom, aby bolo upratané a navarené a aby sme všetci sedeli doma na zadku a dobre sa učili.

Často na mňa kričala, lebo to so mnou už nezvládala. Domov som začala chodievať neskoro, bola som drzá, robila som jej naprieky. Bavilo ma vyvádzať ju z rovnováhy. Hovorila som si, že nikdy nechcem byť ako ona a k svojim deťom budem chápavejšia a ústretovejšia.

Mama bola väčšinu času nervózna. Keď som mala 19, našla som ju plakať v kuchyni. Nikdy som ju takú nevidela, prišlo mi jej ľúto. Keď som sa spýtala, čo sa deje, povedala, že otec má milenku. Vtedy som prvýkrát plakala s ňou a objímala ju. Bola som taká sebecká! Dovtedy som videla len seba a nevšímala som si, že mamu niečo trápi. Nikdy som sa jej nespýtala, ako sa cíti.

Rozvod býva traumou pre celú rodinu, ale nás s mamou zomkol. Otec odišiel a ja som si k mame našla cestu. Rozišla som sa s prvým frajerom, tak som aspoň čiastočne chápala, ako to bolí, keď nás niekto zradí. Dá sa povedať, že som sa „unormálnila“ a snažila sa jej viac pomáhať.

Najviac som maminu blízkosť a prítomnosť ocenila, keď sa mi narodila dcérka. Toto nás zblížilo ešte viac. Až keď som sa sama stala mamou, zistila som, čo všetko to zahŕňa. Prebdené noci, strach, úzkosť, často siahanie na dno svojich síl.

Hoci som si hovorila, že nechcem byť ako ona, dnes som najšťastnejšia na svete, že sa mi takou darí byť. Lebo je aj ostane pre mňa veľkým vzorom a človekom, ktorý neprestal mať milujúce srdce ani po ťažkých životných skúškach.