Mala som len 36, keď som si našla hrčku na prsníku: Z reakcie môjho priateľa som bola zhnusená

Takáto informácia nabúra všetko. Myslím, že smrť sama osebe sa nedá spracovať. A už vôbec nie pozitívne! Najhoršie bolo, že v tom najväčšom nápore ma opustil priateľ. Nezvládol to. Bolo to od neho hnusné. A ja som sa primerane tomu správala. Kričala som, nadávala, ľutovala sa, ale dnes viem, že dobre je tak!

Ukázal sa jeho charakter, ktorý by som ako zdravá nespoznala. Choroba dokáže prečistiť v živote veci tak silno, že si okamžite uvedomíte, čo je dôležité a čo nie. Všetko, čím som sa dovtedy trápila, išlo do úzadia a priority sa mi úplne poprehadzovali. Prečistili sa aj vzťahy.

Sústredila som sa už len na tých, ktorí mi boli najbližší, neplytvala som energiou na udržiavanie stoviek ďalších nefunkčných vzťahov. Prestala som sa prispôsobovať vo všetkom a snažila sa prísť na to, o čo by som sa chcela v živote usilovať. Dovtedy som len prežívala a nemala nijaký cieľ. Zato som sa nenormálne vysiľovala v práci, ktorá ma v podstate nebavila.

Moja perfekcionistická povaha mi však nedovoľovala poľaviť. No to najdôležitejšie, prečo som to celé zvládla, bolo, že som nikdy nestrácala nádej. Akosi som od začiatku mala v hlave nastavené, že toto sa mi stalo, aby som si zlepšila život, a keď to dokážem, vyliečim sa.

Po úspešnej liečbe som si našla prácu, ktorá ma baví oveľa viac ako tá predtým, no ešte stále to nie je to, čo by som chcela robiť. Chcela by som cestovať a fotiť, točiť videá a písať cestovateľský blog. Teraz to robím ako záľubu popri práci, časom sa tomu chcem venovať naplno.

Hoci viem, že choroba sa môže vrátiť, viem tiež, že nemusí. Preto by bolo zbytočné nepokúsiť sa žiť naplno. A baby, zvládnuť sa dá naozaj všetko.

Ba