Mala vždy starších partnerov, teraz si našla zajačika, ale... Dopočula sa o ňom hroznú vec!

Čoskoro štyridsiatka na krku a stále neviem, čo je láska. Taká tá skutočná láska. Mala som známosti, dokonca som bola vydatá, ale ešte som nebola skutočne zamilovaná.

Vždy som uprednostňovala starších mužov. Mladším som veľkú šancu nedávala. Nemala som ich zase až tak veľa, ako to môže vyznieť. Skúšala som chodiť na rande a keď som sa začala nudiť, neslušne som dokázala utiecť. Tie trápne rozhovory o ničom. Úplne prázdne, keď počúvam stále to isté a musím sa tváriť, že ma to zaujíma, aj keď na každej schôdzke je to rovnaké. Možno je chyba vo mne.

Ale teraz si myslím, že som sa zahľadela do mladšieho muža. Neviem, čo cítim. Zaskočilo ma to a neviem, či mám spraviť krok vpred. Čo ak som pre neho príliš stará, čo ak si zaslúži viac? Nejakú mladšiu, krajšiu? Asi mám komplex sama zo seba.

Zaujalo ma jeho správanie, bol milý, zdvorilý. Zrazu som si uvedomila, že mi chýba jeho spoločnosť. Ale počula som o ňom kadečo, že je arogantný, že si ženy neváži. Z vlastnej skúsenosti je to jeden z najúžasnejších mužov, akého som kedy stretla. Jeho prítomnosť mi vždy skrášlila deň. Áno, držala som si odstup, stále si ho držím, ale nechcem ľutovať niečo, čo som mohla spraviť a nespravila. Zároveň nechcem pokaziť to pekné, čo máme.

Myslím si, že tá veková bariéra je na oboch stranách. On má strach, že je pre mňa mladý zajko, a ja, že som pre neho stará koza. Je medzi nami rozdiel osem rokov. Stačí malý krok vpred a všetko môže byť inak. Či lepšie, alebo horšie, to neviem.

Keby to mal byť len taký úlet, tak by to bol veľmi pekný úlet. No stratila by som priateľa. Či by z toho mohol byť plnohodnotný vzťah? Netuším. Veď neviem ani, čo je to láska.

Ale z nejakého dôvodu sa bojím emócií aj prejavov lásky. Mám pancier, ktorý ma chráni pred možným zranením. Naučila som sa poradiť si sama, a tak sa mi niekedy zdá zbytočné mať niekoho pri sebe.

Keď už s niekým mám byť, tak chcem muža, s ktorým bude svet jednoduchší, nie náročnejší. Lebo náročný je aj bez neho. Načo si život viac komplikovať. Možno na mne zanechalo stopy moje manželstvo s tyranom. Možno nemám dosť sebavedomia, aj keď si okolie myslí, že ho mám na rozdávanie.

Držím hlavu hrdo hore, ale vnútri je ustráchané dievčatko. Vložiť svoje srdce do dlaní muža znamená pre mňa veľkú výzvu. Ukázať niekomu svoje slabosti a byť zraniteľná je náročné.

Na druhej strane, rada by som zložila hlavu na plece niekoho, komu na mne záleží. Bojím sa prejaviť city. Pritom som veľmi emocionálny človek, ale láska medzi mužom a ženou je pre mňa veľká neznáma.

Hovorím si, možno je to len tým obdobím, možno túžim niekoho mať. Možno to prejde a možno by som mala nechať priestor týmto pocitom. Čo budem robiť? Neviem. Možno sa stane nejaký zázrak. Možno...

My ženy si lásku často idealizujeme, chceme, aby vyzerala ako v osudových príbehoch z kníh a filmov. Ale realita je smutnejšia a menej ružová. No neznamená to, že to nie je láska. Nečudo, že má Kika po nevydarených vzťahoch postoj, že sa neoplatí viazať. A ak musí toľko zvažovať, či do vzťahu ísť, alebo nie, treba počkať na taký, pri ktorom nemusí premýšľať. Ale na začiatku treba prijať aj samotu. Aj tú celoživotnú.