Mám už štyridsať ale mentálne sa cítim na dvadsať: Ejha, možno je problém práve... PREBOHA!
6. 6. 2021, 12:00 (aktualizované: 16. 7. 2024, 1:43)

Zdroj: Shutterstock
Aj vy máte pocit, že ste sa zasekli v určitom veku a neviete sa pohnúť ďalej? Ak váš dátum narodenia v občianskom preukaze nekorešponduje s tým, ako sa cítite, vitajte v klube! A tak odteraz môžete sviatok detí osláviť každý rok aj vy.

Iste ste už počuli úvahu, či je vhodné dať dieťa do školy alebo ho ponechať v škôlke, ak je ešte dosť hravé. Nuž, niekto z tejto hravosti nikdy celkom nevyrastie. Takíto ľudia prežívajú pri rozbaľovaní darčeka neskutočnú eufóriu, majú radosť z úplne bežných vecí a doteraz sa tešia na Vianoce, ako keď boli deťmi, hoci už vedia, že darčeky nenosí Ježiško. Byť večným dieťaťom sa naozaj oplatí.
Vek je len číslo
Mať v sebe aj v dospelosti kúsok detského šťastia, radosti a veselosti je úžasné. To, že máme 30, 40, 50 alebo 60 rokov, neznamená, že sa musíme správať upäto a slušne, nesmiať sa z plného hrdla a chodiť len v kostýme. Nie je nič zlé na tom, ak si dáte tenisky a mikinu. Najmä buďte sama sebou a neberte si k srdcu prípadné nepríjemné reči ako „keď stará mladou chcela byť“ a podobne. Nemusíte spĺňať očakávania okolia, ale cítiť sa dobre vo vlastnej koži. Každý z nás by si mal ponechať kúsok detskej radosti a vďačnosti.
Zdroj: shutterstock
Ste stále dieťa?
Ste stále dieťaťom?
Ak patria nasledujúce činnosti k vašim častým a obľúbeným, tak ním určite ste:
➤ Rada sa hráte hry s deťmi?
➤ Rada organizujete oslavy pre svojich najbližších?
➤ Dokážu vás nadchnúť úplne bežné veci, pri ktorých iní ani len nezdvihnú obočie?
➤ Pozeráte rada rozprávky?
➤ Rada sfukujete sviečky na torte a oslavujete narodeniny?
➤ Zbožňujete plyšové hračky?
➤ Rada tancujete a zabávate sa s priateľmi?
Zdroj: shutterstock
Cesta do raja
Cesta do raja
Prečo v sebe zachovať kus dieťaťa? Stačí sa pozrieť okolo seba, ako krásne deti vnímajú svet, ako ho objavujú a nie sú obmedzované pravidlami. Veria v zázraky, rozprávky a so zatajeným dychom čakajú na Ježiška. Mnohí duchovní učenci už dávno poukazovali na to, že cesta k osvieteniu vedie skrz deti, ich smiech a nádherný pohľad na svet. Deti sú cesta k raju na zemi.
Čo na to odborníčky
Každý z nás v sebe skrýva vnútorné dieťa
Zdroj: archív
Mgr. Veronika Kuricová
Radí Mgr. Veronika Kuricová, psychologička
Termín vnútorné dieťa sa skloňuje v rôznych liečebných smeroch. Ide skôr o metaforické vyjadrenie prirodzeného charakteru našej psychiky. S nástupom neurovied sa potvrdilo, že náš mozog si ukladá zážitky z detstva v podobe, v akej ich zažil, v tom veku, keď ich zažil. Stáva sa teda, že mnohokrát reagujeme pocitmi a reakciami, ktoré nám alebo iným ľuďom pripadajú detské alebo nedospelé. Ani nevieme, ale mozog v tej chvíli môže reagovať skrz spomienkové neurónové okruhy. Dalo by sa povedať, že máme v sebe detské časti, tínedžerské časti a dospelé časti, ktoré sú mladšie, než je náš súčasný vek. V podstate sú to symbolické vyjadrenia zložitosti našej psychiky.
Zdroj: shutterstock
Každý z nás v sebe skrýva vnútorné dieťa
Zranenie z detstva
Takmer každý z nás si z detstva nesie nejaké zranenie, keď sa cítil bezmocný, zahanbený, smutný, bez opory. Na druhej strane sme mali obrovské možnosti liečiť sa cez hru, fantáziu, kamarátov. Koncept vnútorného dieťaťa ponúka možnosti, ako sa skontaktovať s týmito zranenými aj zdrojovými časťami v sebe. Cez koncept vnútorného rodičovstva („reparenting“) môžeme k sebe pristupovať so sebasúcitom, s láskavosťou, nájsť svoju tvorivosť a hravosť. Čím viac sme si vedomé svojho životného príbehu, rozumieme svojim zraneniam aj stratégiám prežitia v detstve, tým dospelejšími, celistvejšími sa môžeme stať. Dokonca rodičia s dobrým kontaktom so svojimi detskými potrebami bývajú chápavejšími, empatickejšími rodičmi.
Zrelší dospelí
Ako som hovorila, ľudia, ktorí majú dobrý kontakt so svojím vnútorným dieťaťom, sú aj zrelšími dospelými. Je to práve preto, lebo sa vedia o seba a svoje potreby adekvátne postarať a nemusia uspokojovanie potrieb, ktoré sú časté v detstve, a to je potreba lásky, uznania, bezpečia, pozornosti, urputne vyžadovať od svojho okolia. Samozrejme, že tieto potreby sú aktuálne aj v dospelosti, no mali by sme vedieť prežiť aj bez nich a nezrútiť sa. Naopak, ak nie sú uspokojované v detstve, dieťa tým legitímne trpí.
Zdroj: archív
Janette Suchá
Radí Janette Suchá, životná a vzťahová koučka
Naše vnútorné dieťa je pre nás veľmi dôležité, pretože sa bez toho, aby sme si to uvedomovali, prejavuje. Ak ho máme traumatizované alebo nejakým spôsobom zranené, premieta sa to do nášho správania, žiaľ, negatívne.
Láska a pocit bezpečia
Dieťa alebo naše vnútorné dieťa potrebuje hlavne dve veci – lásku a pocit bezpečia –, a potom pravidlá a dôveru. Vtedy môže byť kreatívne, zvedavé, neustále nás viesť k veciam, ktoré nám robia radosť a napĺňajú nás energiou. Žiaľ, väčšina z nás má podľa výskumov z detstva rôzne traumy, ich dôsledky nás sprevádzajú po celý život a prejavujú sa vo forme maladaptívneho (neprispôsobivého, agresívneho, zlého) správania.
Prejaví sa to aj v práci
Poviem príklad z praxe. Riešila som konflikty v pracovnom kolektíve, ktoré neustále umelo vytvárala jedna žena. Všetci už z toho boli frustrovaní a vyčerpaní. Pracovné procesy, ktoré mohli ísť hladko a s radosťou, na dennej báze komplikovala vykonštruovanými problémami, obťažovala kolegov neskoro večer a dožadovala sa riešení. Táto žena mala zranené vnútorné dieťa, bola vychovávaná autoritárskym štýlom a nedostávala lásku ani pocit bezpečia. Mala neustálu potrebu všetko kontrolovať a neustále na seba upozorňovať. Keby bolo jej vnútorné dieťa v poriadku, prinášala by do práce radosť, ľahkosť a kreativitu. A to nehovorím o vzťahoch. Preto je veľmi dôležité starať sa o svoje vnútorné dieťa, a ak je traumatizované, riešiť to terapiou alebo inými možnosťami. Konkrétne problémy môžeme veľmi ľahko odpozorovať na situáciách, ktoré nás uvádzajú do nepohody, na spätnej väzbe, na veciach, ktoré nás bolia viac ako iné.
Napísali ste nám na Facebooku:
Aj my sme stále niečie deti
Je niečo, za čo vás rodičia karhajú, hoci ste už dospelé?
Silvia: Keď pečiem a zašpiním veľa riadu a ne umývam ho postupne, ale až keď všetko dorobím.
Ingrid: Za mobil. Čo do toho stále pozeráš? (Pritom len občas).
Diana: Za fajčenie, ešte pred rokom som fajčila a mama nadávala, a to už ani nebývam pod jej strechou.